Jozef Černek
Poďme sa okrojiť
Ako poslušný vyklepaný prváčik som čakal na našej katedre pred dverami a triasol sa trémostrachom z nadchádzajúcej skúšky. Okolo mňa „starší" spolužiaci, teda vlastne deti, čakali na štátnice. Dievčatá nahodené do rób, bledé tváre pozakrývané mejkapom, aby zmenšili stopy kávou naplnených nocí. Chalani, nezvyknutí nosiť oblek, postavy držia zvláštne, nevedia sa rozhodnúť, či si v drahom obleku sadnúť, či nie a či zapnúť sako alebo ho frajersky nechať rozopnuté. Všetci striedavo hladia do poznámok a na dvere. Až na jedného. Ten sa potmehúdsky usmieva a vie svoje. Púta pozornosť temer každého. Každý, kto naň pozrie, sa zamyslí a pousmeje. Ktosi pri mne poznamenal: „veď ide na štátnu skúšku, dobrý nápad, snáď mu to prejde...". Mladý muž, o ktorom je reč, mal totiž na sebe vyšívanú košeľu. Proste mal na sebe časť kroja, ak sa nemýlim, tak „parádnu", teda takú, v ktorej sa chodilo do kostola a iné slávnostné príležitosti. Zaujalo ma to. Viem, že to nebolo úplne originálne, už máme aj poslanca NRSR, čo tak skladal sľub, ale aj tak to považujem za dobrý nápad. Ísť na štátnice v kroji. Prihlásil sa k svojmu národu, prihlásil sa k svojim predkom a k histórii.