Viem, že tak ako kedysi ja, ani vy ste si nevedeli predstaviť, že vás to bude baviť. Spomínam si na svoje prvé tréningy, nechápal som, čo tam vlastne robím. Všetky tie pohľady spolužiakov a neschopnosť dať nohám rytmus. Vystri sa! Spevni sa! Sleduj rytmus! Rob poriadne ten čapáš....Čapáš? Čo je to za sprostosť?! Drina a drina, občas posmech spolužiaka, čo žiarli pre voľnú hodinu a nič viac? O tom je ten Dunaj? Vtedy som vám povedal, že je za tým oveľa viac, ale na to, aby ste to pochopili, musíte niečo zažiť.
Teraz, keď máte za sebou svoje prvé vystúpenie, asi už viete, o čom som hovoril. Tých pár hodín pred premiérou, keď sa vám tlačili do očí slzy od únavy a možno aj zúfalstva sú už preč. Ostal len taký zvláštny pocit v duši....
...Vo chvíli keď vystúpite na javisku so strašnou trémou v nohách a suchom v ústach, stávate sa súčasťou energie jedného kolektívu. Muzikant začne hrať hudbu, ktorú ste počuli snáď tisíckrát, v tejto chvíli však znie trošku inak. Tóny sú rovnaké, melódia je rovnaká, ale napriek tomu je v niečom iná. Každý tón vám šepká správu, že človek, ktorý drží tie husle, harmoniku či paličky od cimbalu, do toho vložil svoju dušu. Vložil ju tam aj kvôli vám, pretože ak niečo pokazí on, nebude sa dariť ani vám. Hrá najlepšie ako to v tejto chvíli dokáže. Hrá so srdcom. Začnete sa pohybovať v rytme hudby tak ako partner, ktorého držíte naučeným spôsobom. Zabudnete na hádku na predchádzajúcom tréningu a usmejete sa na neho, lebo viete, že v tejto chvíli to potrebuje. Potrebuje povzbudiť, lebo má rovnakú trému ako vy. Takú istú trému ako hudobník, čo vám hrá, a takú istú ako choreograf, ktorý sedí v hľadisku a verí, že spolu to dokážete.
Tam v hľadisku s ním sedí šesťsto ľudí, ktorí čakajú na to, čo sa bude diať. Chcú vedieť, prečo prišli na predstavenie a prečo to vlastne robíte. A vy im to musíte ukázať. Aby to pochopili musia vidieť, že do toho tanca nedávate len svoj voľný čas, kvapky potu, či slzu z oka, ale že do toho dávate svoje srdce a dušu. A to sa nacvičiť nedá.
Musíte im ukázať, že si rozumiete s hudbou, s partnerom a s celým Dunajom. Už nie je jednotlivec - tanečník. Už sme MY... Súbor DUNAJ, jeden celok, jeden kolektív, ktorý na pokyn dokáže odtancovať nie práve najľahší tanec. Kolektív, ktorý dokáže komunikovať niekde medzi nebom a zemou, pretože verí v jeden cieľ. Verí tomu, čo robí. Odtancujete tanec do konca, potom ďalší a ďalší, až zrazu príde záver. Ľudia stoja a tlieskajú, kričia a možno plačú. Vám sa zvláštne láme hlas a trochu sa Vám chce plakať a niekoho objať. Vtedy to celé pochopíte. Toto je dôvod prečo to robím. Aby som mohol vyjadriť to, čo cítim, o čo sa snažím. Rockový spevák to prenesie do skladby, raper do „flow“. Vy vyjadrujete svoj pocit tancom.
Nedávno sa ma niekto z vás pýtal, prečo to vlastne celé robím ja. Prečo tomu venujem toľko času. Vtedy som nevedel odpovedať. Odpoveď som našiel vo chvíli, keď som ďakoval „mojim Dunajistom“ (mojej generácii) za to, že prišli a dokonca nacvičili tance. Ich reakciou bolo, že je to predsa samozrejmé, veď sme toho spolu prežili dosť. Dnes sú z nich úspešní ľudia; lekári, riaditelia podnikov, či profesionálni tanečníci. Prišli z Bratislavy, Prahy či z Levíc, zobrali si dovolenky len preto, že ich zavolal niekto z Dunaja. Neváhali a jednoducho prišli, aby oživili všetky tie spomienky. Hodiny a hodiny tréningov, prespievané cesty v autobuse, či prvé lásky v súbore.
Súbor vytvára doživotné priateľstvá a nezriedka aj životné lásky. To puto k ľuďom, s ktorými si tak rozumiete na javisku, už vo vás ostane celý život. O pätnásť rokov možno aj vám niekto zavolá, aby ste si prišli pospomínať na časy, ktoré teraz prežívate. A ja už teraz viem, že prídete, tak ako ja „ s mojimi Dunajistami“, lebo o tom je Dunaj. O folklóre, kde spevom a tancom vyjadrujeme lásku a priateľstvo. O každom vystúpení, či tréningu, o tom keď idete vypýtať od rodičov vášho kamaráta na zájazd, len preto, aby sa netrhal kolektív. Dunaj, folklór, spev či tanec v akejkoľvek podobe, je predovšetkým o pocite, s ktorým sa chcem podeliť. Pre mňa osobne je to hlavne priateľstvo. Priateľstvo s ľuďmi, ktorých poznám vďaka Dunaju niekoľko rokov a môžem sa na nich kedykoľvek spoľahnúť, a priateľstvo s „novými“ Dunajistmi, na ktorých smiem byť tak hrdý.
