Deň na MOM alebo príbehy ľudí z testovania

Autor: Jozef Černek | 5.3.2021 o 13:51 | (upravené 5.3.2021 o 18:49) Karma článku: 8,12 | Prečítané:  1831x

Predstavte si, že viete, že už umrelo aj pár vašich kolegov. V rovnakom overale, s podobnými pacientami… To, čo robíme, môže pomôcť, ale len tým rozumnejším. Popisujem jeden deň MOMke z nášho pohľadu.

Je 3:32 nadránom. Zaujímalo by, ma čo má môj mozog proti spánku. Vždy, keď sa u nás testuje, noc predtým nespím. Je to dosť únavné. Testovať sa u nás začalo v októbri, celoplošne s vojskom. A odvtedy, vždy keď bolo treba testovať, testovalo sa aj u nás. Učiteľov, policajtov, plošne, zamestnancov mesta a zas plošne. Teraz sme „v ťahu” tretí mesiac. Každý víkend. Medzitým bežná práca. Nesťažujem si, len nespím, tak uvažujem.

5:05 vzdávam to. Acidko, vitamíny a výživové doplnky. Nerozumiem, prečo musí kávovar tak hučať. Malý spáva/nespáva skoro ako ja, nerád buntoším manželku, ale kávu naozaj potrebujem.

6:30 Prichádzam pred budovu.  Pre testy, zmluvy a certifikáty som bol už včera večer. Ochranné obleky, dezinfekcie a všetko ďalšie je tiež už tu. Juraj aj Betka už pripravili stoly, rozložili stoličky, navarili čaj. Ako obyčajne Juraj o niečom vtipkuje, Betka mu nahráva. Rozkladám si zmluvy a začnem ich vypisovať. Dnes budeme mať dobrý tím, okrem jedného sú všetci skúsení. To je trošku menší stres. 

6:58 Najprv sa všetci otestujeme. Je vidieť a hlavne cítiť v nose,  že sestrička, ktorá robí odber ich má za sebou už tisícky. Prešlo prvých osem minút. Na testoch ostáva jedna čiarka. „Už to bude OK, poďte popodpisovať papiere…,” dávam im prvý pokyn. Popodpisujeme zmluvy a poučenia. Zopakujem im, prečo je dôležitý správny postup obliekania a vyzliekania sa. Ešte jeden pohľad na testy a dávam pokyn, aby sa obliekli. Nový chalan, Robo, ma počúva pozorne. Zvyšok zo slušnosti. Oblekov máme presne toľko, koľko ľudí. ak by niekto bol pozitívny, musí ihneď odísť. Preto sa obliekame, až keď vieme, že je všetko v poriadku. 

7:30 Ešte si prosím vás odložte vaše certifikáty, choďte na WCko, napite sa, do jednej nič z toho nebude možné…,” pripomínam im to, čo už dávno vedia. Dnes začneme trošku skôr. Janka dohodla pár odberov skôr ako začneme. Onkologický pacient a jeho rodina. Nebolo by dobré, aby stáli v rade. Pred budovou sa začínajú zhromažďovať ľudia.

7:38  Zapínam kameru a zdieľam link. Ľudia si na to už zvykli a darí sa nám tým držať plynulý chod testovania a bez zbytočných radov. V noci zas prišli nejaké výhražné e-maily. Niekto zverejnil, koľko štát platí za MOMky, ľudia nerozumejú, že to sa netýka pracovísk ako sme my. Nás zriaďuje mesto a ešte donedávna bolo otázne, či im niekto bude vôbec kompenzovať náklady. My sme sa do toho pustili len preto, že chceme pomôcť. Ako divadlo nefungujeme už mesiace a chceme vyjsť ľuďom v ústrety. Spravíme čokoľvek, ak to má byť krok k normálu. Podľa anonymu mám „zdochnúť a dať sa očkovať...” zvláštne poradie.

7:40 Zahlásil som na mesto, že sme pripravení a začíname. V sobotu  bude v meste osem tímov, v nedeľu len štyri. Medzitým sme už zapísali pár ľudí a už sa testuje. Vonku je už rad. Ďalší starosta na nejakej dedine sa rozhodol netestovať, ale ľudia tie certifikáty potrebujú, takže to všetko príde nakoniec sem. Ešte usmerňujem Roba. Už sa nám rozpráva ťažko. Cez respirátor zle rozumieť, plus štít odráža zvuk hlasu späť, takže človek má dojem, že kričí a pritom je ho ledva počuť. Inak naše mesto, Komárno, sa naozaj snaží. Aj primátor chodí robiť administrátora. 

8:00 Až teraz sme mali oficiálne začať, už máme za sebou 40 odberov aj s nami. Keď takto odľahčíme vznikajúci rad, ľudia sú menej nervózni a pracuje sa lepšie. Roberta pustila naše skladby z muzikálov. Niektorí ľudia, čo čakajú na výsledok, ich spoznávajú. Sme malé mesto. Vo vestibule divadla už sedí takmer dvadsať ľudí, zvyšok vonku. Kým sestrička odoberá vzorku 84, Roberta vyvoláva číslo 64, aby si prevzali certifikát. Keď je rozdiel 20 čísiel, ideme všetci dobrou rýchlosťou. Okolo 45 sekúnd na človeka. Rad nebude dlho stáť, ľudia nebudú nervózni.

8:15  Prvý pozitívny. Chalan o pár rokov mladší ako ja. Certifikát mu vypisujem vonku. „Ako sa cítite?” pýtam sa ho, lebo je očividne vystrašený. „Strašne ma bolí hlava…, som pozitívny?” pozerá na papier. „Čo mám teraz robiť?” Je očividne v strese. „Hlavne pokoj, vo vašom veku to určite zvládnete,” Odpovedám mu. „Choďte domov, izolujte sa, oddychujte, hneď ako to pôjde, zavolajte svojmu obvodnému, inštrukcie sú na papieri…” Snažím sa pôsobiť pokojne a medzitým uvažujem, či by som nemal ustúpiť ešte o krok. „Ja tomu nerozumiem, kde som sa mohol nakaziť…?” zvyšuje hlas. Bojí sa.

Otestujte ma ešte raz, inak sa budem sťažovať,” očividne ho ovládol strach. „Mladý muž, nemá význam, aby ste tu na mňa kričali. Pravidlá nám nedovoľujú testovať vás znova. Choďte domov a prihláste sa na bezplatný PCR test. Ale keďže máte príznaky, výsledok bude aj tak pozitívny…” Škaredo sa na mňa pozrel, poskladal papier a už bez slov odkráčal. Dezinfikujem madlo, stôl, všetci si meníme rukavice.

8:45 Kaluž dezinfekcie pri sestričke narastá. Po každom odbere si dezinfikuje ruky, strieda rukavice. Začínam cítiť chrbát. Kvôli Covidu som nebol na joge už mesiace. Dnes to bude náročné. Prichádza hlučný päťdesiatnik. „Musíme hrať to divadlo? Nemôžeme sa len tváriť, že ste mi to tam strčili?” kričí už od dverí. „Však všetci vedia, že je to len lotéria, nikto to Matelkovi neverí…” Očividne sa dosť bojí.  „No tu si sadnite a ticho, taký chlap ako vy a bojí sa paličky?” uzemňuje ho sestrička. Keď sme testovali prvýkrát, cirkusovalo sa” omnoho viac. Teraz je to pre ľudí už skôr rutina. Ale stále to horšie zvládajú muži.  

8:59 Posielam na mesto odhad čakacej doby. Aj oni sa snažia spraviť všetko preto, aby boli rady minimálne a odber plynulý. Vonku zastal taxík. Vystúpila pani a pri chôdzi si pomáhala barlami. Pomáhame jej do schodov. Je tu každé jedno testovanie. Ťažko sa jej chodí, tak sa po ceste pýtam na rodinu, aby sme sa neponáhľali. Má len dcéru, tá žije v Anglicku. Na testovanie by nemusela chodiť, lebo má svoj vek, ale v televízore povedali… Dnes má v ruke modlitebnú knižku. „To máte pre šťastie?” pýtam sa. „No vidíte, aká som už ohlúpnutá. V nedeľu chodím normálne do kostola, ale teraz nám zakázali. Dúfam, že nezblbnem úplne a keď tento cirkus skončí, nepôjdem si k farárovi na konci omše po certifikát,” smeje sa babička na sebe. 

10:00  Už máme piatich pozitívnych. Ak to pôjde takto ďalej, nebudeme mať dobré čísla. Zatiaľ posledná bola mladá kočka. Smiala sa, keď  videla výsledok. Tiež strach. Ľudia reagujú zvláštne, ale smejú sa málokedy. Chrbát ma už bolí tak ozajstne. A nos. Respirátor ma strašne tlačí na tú kostičku tam. Ale už musím vydržať. Okolo pol jednej, príde Juraj a Betka, pätnásť minút potom zoberieme posledného. Musím to dať v správnom čase na Facebook. 

12:46 Dnes to vyšlo pekne, vzali sme ešte dvoch a môžeme zavrieť vchod, nikto nečaká. Spravíme ster a začnem pomáhať ľudom z overalov. „Zavrieť oči a rozpažiť...” Na každého striekam dezinfekciu. Zhora dole. „Najrpv si daj dole overal, dezinfikuj si ruky, opusti priestor a až tam si dávaj dole respirátor. Znova si dezinfikuj ruky a potom  si ich choď umyť a nasaď si čisté rúško alebo respirátor…,” vysvetľujem každému, keď im pomáham z toho von. Takto nás to naučili vojaci. Jednoduchý, ale účinný postup. Nik z nás sa na MOMke nenakazil a to sa denne stretneme aj so sedemnástimi pozitívnymi. 

13:20 Mestský policajt nám priniesol obed. Je prekvapivo chutný. I keď všade okolo nás cítiť dezinfekciu. Keď odišiel posledný človek s certifikátom, Betka s Jurajom dezinfikujú a upratujú priestor. Hneď po nich prídu aj hasiči a celý priestor dezinfikujú ešte raz. Toto isté sa zopakuje aj večer, keď my skončíme. 

13:40 „Poďte sa obliekať, najskôr respirátor, potom opatrne overal…,” dávam inštrukcie. Musíme začať skôr, aj keď prestávka by mala byť hodinová, ale vonku sa už robí rada. Ak ju neodľahčíme teraz, bude sa predlžovať a s tým aj nervozita ľudí. 

13:50 Ohlasujem na mesto, že začíname. Všetko sa opakuje dookola, menia sa len tváre. Kým opäť príde Betka a Juraj, budeme vybavovať číslo medzi 650 a 750. Končíme o devätnástej. 

Ďalšia bezsenná noc a všetko sa zopakuje zas.. Menia sa len tváre a nosy. Dnes neplakal nikto

Či sa bojíme?

            Len hlupák by sa nebál. Áno, bojíme, ale zároveň vieme, že ak dodržíme protokol, riziko nie je veľké. Ide hlavne o to nepriniesť vírus domov. 

Skutočné riziko podstupujú lekári a sestričky na covidovom oddelení.  Oni pozerajú smrti rovno do očí. S nimi sa nemôžeme ani porovnávať.  

Predstavte si, že viete, že už umrelo aj pár vašich kolegov. V rovnakom overale, s podobnými pacientami… A predsa nastúpite do práce aj na ďalší deň. Aj bez potlesku, na ktorí sa už zabudlo. Aj napriek prisprostastým statusom na Facebooku, že Covid je len chrípočka. Aj napriek tomu, že mnohým je už doma dlho a vymýšľajú ako obísť pravidlá. 

            To sú pre mňa skutoční hrdinovia. 

My len testujeme. Stojíme pár krokov pred hlavnou líniou boja a zúfalo sa snažíme presviedčať ľudí, aby sa bojisku vyhli. 

To, čo robíme, môže pomôcť, ale len tým rozumnejším. Tým, ktorí pomôcť chcú.

Negatívny certifikát nie je vstupenka na slobodu, je to len potvrdenie toho, že to, čo som robil minulý týždeň, v tom budúcom týždni nezabije nikoho z mojich blízkych. To je všetko. 

Pre tých, čo to nechápu, je to len zbytočný zdrap papiera.   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stíhanie bolo nezákonné, exšéfovi NAKA Zurianovi zrušili obvinenie

Bol obvinený zo zneužívania právomoci a prečin ohrozenia dôvernej skutočnosti.


Už ste čítali?