Tretí list Ondríkovi

Autor: Jozef Černek | 21.9.2020 o 15:15 | (upravené 21.9.2020 o 15:27) Karma článku: 5,03 | Prečítané:  903x

Milý Ondro, o pár dní budeš mať dva roky a ja Ti opäť píšem list. Viem, že si ho nebudeš čítať dnes a ani o týždeň, lebo zatiaľ si analfabet. Vieš síce povedať „tyštííji”, keď chceš, aby sme Ťa s mamičkou vytiahli za ruky.

Baví Ťa to najmä pri chôdzi, keď si medzi nami a strašne sa smeješ ako Ti hompáľajú nožičky.  Ale nie som si istý, či tušíš, že sú to vlastne číslovky. Takže podľa mňa nevieš ani počítať. 

Predpokladám však, že o pár rokov, niekedy po puberte (puberta je to obdobie, v ktorom sme Ti ako rodičia protivní), si rád prečítaš, aké boli tvoje prvé roky života. 

Nuž aktuálne žiješ dobu, ktorá sa do histórie zapíše ako covidová. To preto máme s mamičkou na fotkách z roku 2020 rúška. Predpokladám, vlastne dúfam, že vaša generácia si s tou pliagou nejak poradila. Naša generácia sa nedokáže ani zhodnúť v tom, či ochorenie je alebo nie je problém. 

Nebudem tu o tom polemizovať, lebo v dobe, kedy Ty toto čítaš, už poznáš pravdu. Nás, zatiaľ, našťastie, priamo choroba nezasiahla. Zasiahli nás opatrenia proti nej.

Veľkú časť nášho života totiž tvorilo divadlo. a to je teraz ohrozené.  Aj Ty, hoc si ešte nechodil, už si „stál” na doskách, ktoré znamenajú svet od úplného mala. 

S maminkou si sa bol pokloniť aj na premiére POPOLUŠKY, aj na premiére ZVERU a bol si s nami aj pri predstaveniach HELENKY. V zákulisí nám totiž pomáhaš. Najmä tým, že si rozkošný a že poslúchaš. 

Tento rok nás to svinstvo (COVID) zasiahlo tesne pred premiérou muzikálu ZVER, nakoniec sme muzikál veľmi úspešne odpremiérovali až v júni.  Teda o tri mesiace neskôr a museli sme mať premiér viac a nebolo to s celou parádou. Do divadla sme mohli pustiť len obmedzené množstvo divákov. Ale aj tak to malo úspech. Diváci a aj naši herci boli naozaj úžasní, ak by nebolo rúšok a každého druhého sedadla prázdneho, nikdy by si nepovedal, že tu bol akýkoľvek problém. 

Zatiaľ sme ZVER odohrali jedenásť krát. A možno práve vďaka týmto predstaveniam sa nám podarí zachrániť naše divadielko v Komárne.

Opatrenia totiž spôsobili, že nemáme peniažky na jeho prevádzku. Tým, že sme boli úplne zatvorení mesiace a stále nie je povolené hrať na plno, nevieme úplne platiť za elektrinu, plyn a vodu. 

Koniec koncov, Ty už, keď čítaš tento list, vieš, ako to dopadlo. My ešte nie. Musíme počkať do konca roka. Hľadali sme všemožne pomoc, napríklad aj u ministerky kultúry, ale k ničomu sme sa nedopracovali. Tých rúk, ktoré teraz hľadajú záchranu, je priveľa. Pomôcť si musíme sami. Práve vyšla výzva na pomoc kultúre, ale nikam tam sa nezmestíme. Je to totiž len pre profesionálov a to my nie sme, i keď náklady a počet predstavení máme také isté ako profi divadlá. Čo už.

S našimi sponzormi sme to vymysleli tak, že začneme nacvičovať nové dielo a pomôžeme si s tým, čo sme už vytvorili, aby čo najviac peňazí ostalo na chod budovy. 

Rebeli tak začali pripravovať Titkos szerelem - Zakázanú lásku a Dramaťák sa vracia k muzikálu Romeo a Júlia. Rebeli vôbec prvýkrát budú spievať aj po maďarsky. Aj v Dramaťáku pracujeme s takou verziou. Koniec koncov, bol to náš veľký sen s Jožkom Kiss Péntekom, spraviť Romea a Júliu ako slovensko-maďarský projekt. Jožko ale odišiel do neba v tom roku a v tom mesiaci, keď si sa Ty narodil. A nechal to na nás. Našťastie v tom nie som sám, lebo Rebeli a Dramaťák - to je už celkom dosť ľudí. 

Všetkých poznáš. Vlastne myslím, že každý z nich Ťa už minimálne držal na rukách. Celkom určite všetci Rebeli, lebo si s nami šiel aj do Francúzska autobusom, minulý rok v lete. Tento rok sme nešli nikam, lebo COVID. Každý týždeň sme ale hrali, buď Zver alebo niektorý z rebelských muzikálov. Takže toto leto bolo… Vlastne to neviem zhodnotiť, hrali sme veľa a vždy sme mali úspech, ale nemali sme voľno a každé jedno predstavenie sprevádzal strach. Strach či hrať môžeme, či ľudia prídu, či sa niekto nenakazí. Či zvládneme zaplatiť faktúry a teda, či naše divadielko prežije. 

Veľa energie, ktorá mala ísť do predstavenia, musíme venovať čomusi inému. Zdraviu.

Človek by čakal, že v tak modernej dobe, v akej žijeme, by to malo byť samozrejmé, žiaľ, nie je.Mňa osobne trápi najviac to, že miesto toho, aby sa ľudia venovali tomu ako COVID zniesť zo sveta, sa dookola rieši, či COVID je ozajstný problém, alebo je to len nástroj mocných ako… Vlastne neviem, čo by tým ktokoľvek sledoval. Ale ako hovorím, Ty už pravdu poznať budeš. 

Mimochodom, v Helenke sa hovorí o Tvojich praprapredkoch, pozri si to na YouTube (ak ešte existuje) alebo to možno ešte hráme (?). Neviem. Bolo by fajn, ak by to ešte existovalo. Helenka bola moja stará mama, teda Tvoja prastará mama. No a jej mamička umrela na španielsku chrípku, keď mala Helenka 5 rokov. Píšem to preto, lebo to bolo pred sto rokmi a dá sa to prirovnať k tomu COVIDu, čo trápi teraz nás. Ja len dúfam, že Ty už nebudeš tušiť, o čom je reč. Ale keď sme si za sto rokov neporadili s vírusmi, je len malá šanca, že sa to podarí vám. Tak ale snáď…

Asi Ťa najviac zaujíma, ako teraz Ty tráviš svoje dni. No v prvom rade, ešte stále nespíš. Myslím tým, ani v noci ani cez deň. Cez deň si schrupneš na hodinku a pol. V noci sa každú hodinku a pol budíš a vykrikuješ na mamu. Je to už dosť, dosť únavné a sme obaja vyčerpaní. I keď treba povedať, že si to odnáša najmä mama. Keď Ťa chcem ísť upokojiť ja alebo nedajbože uspať, končí to strašným nárekom a musí prísť aj tak mama. Dúfam, že toto sa zmení, keď už nebudeš kojený. 

Dá sa s Tebou už veľmi pekne dohodnúť. Tvoje najobľúbenejšie frázy sú: „budeš papať mrzlinku, aňó…”, „puctime bumbác tatikó…”, „ideš pozlieť ovečky…”, no a samozrejme: „mama, kde je?...”

Každé ráno na mňa z poschodia kričíš „Tatikó! ideš pre cicíša, aňó…” Úplne najradšej po mamičke máš babičku, voláš ju Baba, alebo babika. Moju mamu voláš Tamama. Tvoj najväčší parťák je Brian (havíš), náš pes Cavalier King Charles, vlastne ste spolu nonstop.

 Ešte aj v aute sedíte vedľa seba. Brian pravdepodobne tuší, že Ty si “šteniatko”, lebo si od Teba nechá úplne čokoľvek. 

Prešli sme si obdobím Fíha Tralala, mimochodom s Fíhou (teda s Martinkou) sme sa za mlada veľmi kamarátili, aktuálne sme v Spievankove a objavil si už aj Mira Jaroša. S mamou sme si už zvykli a celkom rozumne Ti YouTube dávkujeme. Samozrejme, aj Zver si videl už asi stokrát.

Z Rebelov máš najradšej Kolomyjku, dokonca, keď Ti ju mama spieva, alebo ide v telke, zavesíš si na krk bubon a bubnuješ do rytmu. Ako vravím,  si rozkošný a chvála pánu Bohu, zdravý. Okrem zúbkov Ťa zatiaľ nepotrápilo nič. 

Každý jeden deň si dvakrát vonku, raz doobeda s maminou a potom poobede ideme spolu niekam na bicykloch. Mám podozrenie, že to naplánovala Tvoja mama tak preto, aby som aj ja mal pohyb. 

V každom prípade, je úžasné pozorovať ako napreduješ, v pohyboch, v rozprávaní, v skladaní viet, aj vo vnímaní sveta. Už skladáš celé vety a celkom obstojne „vydieraš”, keď po niečom túžiš. Naučil som Ťa povedať „čupakabra”, aj keď zatiaľ neviem presne, na čo to použijeme. 

Ja osobne to na skúškach kričím na maminku. Ona je totiž primáška a v jednom tanci, aby sa rozbehol,  ja mám zakričať “mazurka”. Miesto toho som raz zakričal čupakabra… A teraz to už vieš zakričať aj Ty. 

Tak snáď, keď toto čítaš, sme už v stave, kedy velíš Ty. Môj boj nebol márny, naše divadielko stále existuje a ja sedím v hľadisku a som hrdý, že som tu pre Teba čosi zmysluplné zanechal. 

Drž sa synu, ľúbime Ťa.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?