Koho pozvať, komu nezabudnúť poďakovať, komu, čo šepnúť, aby som ho na javisku povzbudil a či budeme všetci zdraví. Lebo to je a vždy bolo najdôležitejšie.
Po premiére to ozajstný dôvod nemá, lebo, čo sa stalo, stalo sa a zmeniť do nejde. Ale moja hlava si ide svoje.
Idú mi tam piesne, úsmevy, ale aj slzy, idú tam pred polrokom nevytiahnuteľné tóny, ktoré zrazu znejú čisto, idú tam kroky, čo vyšli stokrát a teraz na just nie. A sú tam aj ľudia, ktorí na premiére neboli a už nikdy neprídu. Hoci, ak by boli, bolo by všetko určite inak.
Žiaľ, smrť je súčasťou života. A nie ona je dôležitá ale to čo bolo pred ňou.
Hučí mi tam aj ranná káva, čo nesadla a pokazila večerný výstup, no prosto všetko to, čo divák netuší. A raz, keď sa na to spýtajú, to bude veselou príhodou.
Premiéra muzikálu ZVER bola iná ako všetky pred ňou. A už ich pár bolo. Keď sme začali, povedal som, že spravíme veľké dielo. Výpravou, príbehom, piesňami, všetkým, na čo máme dosah. To bolo iné. Všetky ostatné dielka mali byť malé, milé, prítulné. Nevydalo nám to vždy tak, ale snažili sme sa o to. ZVER mala byť veľká od počiatku.
Šlo to dobre. Sťažka, lebo veľké veci nemôžu ísť ľahko, neboli by veľké, ale šlo to.A že to bolo ťažké, bolo aj cieľom. Ľahké veci nie sú pre nás. Každú jednu časť dielka mal na starosť najlepší, akého poznám. Žiadna postava, žiadna úloha nebola náhodná.
Od začiatku sme vedeli, že každý jeden musí prekročiť svoj tieň. Aj tí najlepší musia ísť o kúsok ďalej.
Potom prišiel zlom. Zrazu to, čo sme robili, malo byť, alebo bolo, nebezpečné. Stiahli sme sa. Nie celkom, lebo priateľstvo a lásku k divadlu do karantény nezavrieš. Spojili sme sa káblom a wifinou. Najťažšie bolo udržať linku a náladu.
Keď prišiel prvý náznak „môžete ak…”, splnili sme všetky „ak“ a aj niektoré navyše. Dezinfikovali sme aj dezinfekciu. Tri mesiace nám vzali kondičku, ale neubrali nadšenia. To čo malo trvať ešte mesiace, sme stlačili na týždne.
Vzdali sme sa recepcie, pozlátka aj vypredanej sály. Túžili sme postaviť sa na dosky a predviesť divákom zázrak. Malomestský, ale zázrak a náš.
Presne si pamätám, ako som Lili hovoril o očiach, pohľadoch a o tom, ako si to treba vydrieť. Nie je priestor na klamstvo. Divadlo je o pravde a o výkone.
Naša hra, náš muzikál, je o vzopretí sa osudu. Hlavnú postavu osud zráža na kolená. „Keď trpíš, tak plač, padni na kolená a pros!” A presne tam sme skončili aj my.
Ale zviechame sa, zdvihli sme hlavu a pozreli divákom do očí.
Sme tu, žijeme a tvoríme. Na javisku, na doskách, ktoré znamenajú svet. Ponúkame vám všetko, čo máme. A verím, že kým bude divák ochotný vnímať naše umenie, budeme žiť.