Vtedy normálka, dnes by sme asi boli na titulke nejakého “času”. Potom si už jasne pamätám krásny červený Sobi 20.
Hneď ako mi dali dolu kolieska, zdrúzgal som sa na prvej otočke. Ale neplakal som, lebo koliečka som už nechcel ani za svet. By sa mi smiali... Smel som ísť po družstvo a po koľaje. Nikdy nie ďalej. Lebo na družstve behali traktoristi a “čo oni majú čas striehnuť na faganov na bicykloch” a za koľajami bola “hradská” a tam “zahraničné auta jazdia tristokilometrovou rýchlosťou...” vysvetlila mi mama.
Vtedy prilby neboli. Ale ja som si pri pádoch hlavu moc nebúchal. Väčšinou som letel cez riadítka a tam na tom šróbe som si báchal... oné... prirodzenia... a keď už som padol, tak just do pŕhľavy... “Aspoň nebudeš mať reumu,” kričala mi teta pomedzi smiech, keď som sa hrabal z priekopy a zas nemohol plakať, lebo to sa na veľkého chlapca už nehodí. Mal som asi sedem.
Moje Sobi 20 mi vydržalo dlho. Trochu som bratrancovi závidel jeho BMX, ale “bez rúk”, či sediac na volante a cúvať, sa dalo aj na mojom. Machrovali sme a šlo nám to super. Bicykel je univerzálny, rýchly a frajerský. Frrrnk a som u starého otca s obedom, frrrnk a som za otcom v práci... Frrnk a hneď zas s deckami v parku. Chodili do našej dediny na prázdniny. Ale tak machrovať na bicykli ako my, nevedia... mešťania...
Keď som už bol starší, požičal som si “horský” od Jara. Bol to prvý horský bicykel v dedine. Šiel som na ňom až do mesta k sestre. Nie je to ani 20 km, dorazil som v rekordnom čase. Bol som na svoj výkon patrične hrdý a nejak som si neuvedomoval únavu. Aby bicykel neukradli, terigal som ho na štvrté poschodie a s kľúčmi späť do kočikárne. Tam som odpadol. Ale iba na chvíľu. Ale dosť na to, aby som vystrašil sestru.
Potom som už bicykel používal len občas. Raz ma nahovorili na bicyklovýlet z Komárno do Štúrova cez maďarské pahorkatiny... No pahorkatiny... miestami som skoro umrel... ale šťastne sme dorazili... cestou späť sme šli proti júlovému slnku a vetru... "Škoda, že som neumrel cestou tam..." vravel som si celú tú cestu... Celý zvyšok leta som musel vysvetľovať bizarné opálenie výhradne ľavej strany. Potom som už bicykel moc nepoužíval.
Až dovčera. Manželka Julka bude mať narodeniny a želala si bicykel. Krásny, retro ako mala Anna zo Zeleného domu... Tak som googlil. Potom som si ale povedal, že bicykel by mi mal predávať ozajstný človek a nie vykladať anonymný kuriér z auta, to nemá romantiku.
Mám rád, keď má niekto rád svoju prácu. U nás na tržnici máme hneď dva obchody na bicykle. Zastavil som sa v dolnom a tam som aj ostal. Chalanisko má bicykle rád. Vybrali sme krásny retro pre ženu, k nemu sedačku pre naše bábo.
“A vy neidete so ženou... či vám neide bicykel?” po komárňansky mi hovorí chalanisko. “Mám aj taký, čo unese...,” premeriava si mojich cez sto kíl váhy... “Ja som na bicykli prežil život, mladý pán. Odídem aj bez držania do Bratislavy...,” obhajujem sa. “No tak mám taký profi za dobrá cena. Aj tenké kolesá dám...” Nechal som sa nahovoriť.
Kúpil som aj tri prilby, veď "bezpečnosť nadovšetko a prilba stojí len pár eur...", spomenul som si na MUDr. Dobiáša.
Prvý som vzal domov ženin s detskou sedačkou. Väčšiu časť cesty som ho tlačil. Predsa len, je červený... ženský a nejak som sa nevedel zaradiť do premávky. Ten môj som ale “nakopol” v plnej paráde. Už z tržnice som vyštartoval ako víchor... frrrnk a bol som na križovatke. Už som plánoval, že si na úvod spravím takých možno aj dvadsať kilometrov... Alebo tridsať, uvidíme, aký bude protivietor... kalkulujem a frajersky žmurknem na chodník na dievčence... A zrazu žuch... a som na zemi. Nejak som zabudol položiť nohu...
