reklama

Druhý list Ondríkovi. Ako si prišiel na svet.

V prvom liste som Ti sľúbil opísať, do akej doby sa plánuješ narodiť a nepodarilo sa mi to úplne. Musím to skúsiť znova, ale nie teraz. Stala sa totiž úžasná vec. Prišiel si na svet. O trošku skôr a bolo to ako vo filme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Poďme ale poporiadku.

 Keďže Tvoja mamina má za sebou spevnenie chrbta, lekári sa zhodli na tom, že bude lepšie, ak na svet prídeš cisárskym rezom. Prečo sa to volá cisársky rez neviem. Zrejme niekedy niekto vymyslel, že pre princezné, cisárovné, je to jednoduchšie. Nie je. Chlap by to podľa mňa ani nedal. Lebo my sa trochu viac ľutujeme, a tým pádom by sme to nezvládli. Tak to príroda zariadila tak, že je to záležitosť pre mamičky. Oficiálne sa to volá sekcia. A je to vlastne operácia so všetkým, čo k tomu patrí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zhodou náhod aj Tvoj tato, teda ja, prišiel na svet rovnako. I keď o 40 rokov skôr a v mojom prípade si lekári mysleli, že už nežijem. To je ale iný príbeh.

 S Tvojou maminkou sme sa dohodli, že priamo pri pôrode nebudem (v prípade takejto operácie sa to samozrejme ani nedá). Pokiaľ sa to ale bude dať, budem tam, aby mi Ťa hneď podali. Celé sa to malo udiať vo štvrtok. Zmenila to však noc zo soboty na nedeľu. 

 Maminke nebolo v noci moc dobre. Podľa všetkých rád a aj aplikácií v telefóne to nebolo nič vážne. Kŕče neboli pravidelné a mala na ne zaberať teplá voda. Nič však nepomáhalo, ale bolo to (povedala mamina) v zásade znesiteľné. Napriek tomu sme sa dohodli, že aj keď je nedeľa, zavoláme pani doktorke. Volá sa Soňa, stále sa usmieva a je veľmi milá. Kázala nám ísť do nemocnice. "Je pravdepodobné, že o nič nejde, ale musí rozhodnúť pán primár..." Asi zhodou okolností mal práve službu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Úplne pre istotu (veď maminka to necítila tak, že by to bolo vážne), sme vzali aj tašku. O chvíľku sme už čakali pri dverách. Na zvončeku majú nápis, aby sme nezvonili viac ako raz, lebo že počujú, len sa starajú o maminky a nemôžu prísť hneď. Tak sme teda čakali. 

 Komárňanská nemocnica vyzerá tak ako mnohé nemocnice na Slovensku. Ošumelo. A to som použil výraz, ktorý by sa hodil tak pred 30 rokmi. Z vonku a aj v čakárni máš pocit, že si stále v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Ale čo už. Možno aj preto sme zažili ten šok. 

 Po pár minútach čakania sme sa dostali dnu. Sestrička zavolala pána primára MUDr. Mamoun Amra. Je to neuveriteľne pokojný človek. Vysvetlil nám, že mamičku vyšetrí a ak je všetko v poriadku, tak sa vrátime až v stredu, aby vo štvrtok prebehla naplánovaná operácia. Po chvíľke ale aj s mamičkou vyšli von a povedali mi, že Ty si sa rozhodol inak a maminu budú hneď operovať. Pôrod totiž začal. Bolo 12:37. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Sestrička nás vzala o poschodie vyššie a mamičku odovzdala inej sestričke. A tu musím povedať, že toto bol kľúčový moment celej “akcie”. Obe tieto dámy totiž zohrali najdôležitejšiu úlohu v pocite, ktorý v nás vznikol. 

 Napriek tomu, že sa okamžite udialo isto veľké množstvo vecí (ktoré mi vrátili dôveru v naše zdravotníctvo), nás s maminkou sestričky udržiavali v dobrej nálade. Ak by som nevedel, čo sa ide diať, tak by som mal dojem, že začína nejaká party, na ktorú sa všetci tešíme. 

 Mne staršia sestrička v bielo-modrom vysvetlila, čo si mám obliecť, čo sa bude diať, kde mám dať kľúčik od skrine a kedy smiem fotiť. Druhá, mladšia sestrička, v ružovom, zatiaľ zabávala maminku. Napriek nie práve najpríjemnejším úkonom, čo musela maminka absolvovať (infúzia, vyzliekanie, napájanie na monitor a iné úkony), stále udržiavala dobrú náladu a v podstate úplnú pohodu. O chvíľku prišiel ošetrovateľ a rovnako s úsmevom na tvári ďalej robili s maminkou všetko nevyhnutné. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Naozaj, ak by sme neboli v nemocnici, ktokoľvek nezainteresovaný by si myslel, že ideme na nejaký karneval v maskách. Mne bol veľký nemocničný úbor a šiel by som asi za ošetrovateľa. Maminka bola za pacientku v smiešnom pyžame s pípajúcim prístrojom vedľa seba a s ozajstnou infúziou nad sebou. Aj sme sa tomu trochu smiali. Okolo nás sa ale začal značný pohyb. Ale akoby sa nás netýkal. Nás len všetci pozdravili a venovali nám úsmev. Až neskôr mi došlo, že sa to vlastne všetko deje kvôli nám. Teda kvôli Tebe.
 

 O chvíľku prišla aj naša lekárka, v teplákoch, pretože ju zavolal pán primár, mala mať voľno. S úsmevom nás prišla pozdraviť. Povedala, že už sú všetci tu, ešte sa umyje a o chvíľku to môže začať. Bolo 12:56. Prišla sestrička z detského, oznámila nám, že je tu už aj anestéziológ aj lekárka z detského. Mali sme už len povedať dve mená. Jedno chlapčenské a jedno dievčenské. Takže, ak by si nebol chlapec, voláš sa Marínka. 

 Vôbec netuším, koľko sa tam vlastne zbehlo ľudí, ale prišli neuveriteľne rýchlo a všetko okolo prebiehalo ako z filmu. 12:58 veselá ružová sestrička vzala maminku, tá mi odovzdala okuliare a spolu odkráčali “kúpiť bábätko”. 

Mňa presunuli do “oteckovskej” izby. Chvíľku samoty som chcel využiť, aby som napísal babkám, že sa to celé začalo. Len sa mi nedarilo sformulovať správu. Aj keď som si už ako tak ucelil myšlienku, neposlúchali ma prsty. Mobil ukazoval 13:16, keď niekto spustil vreskot cez všetky miestnosti. „Niekde tu sa asi sa narodilo nejaké bábätko...” pomyslel som si. Plač bábätka sa približoval. Sestrička niesla malinký uzlíček do vyšetrovne. Bola to tá istá, ktorá sa prišla spýtať na mená. Vtedy som si uvedomil, že to by mohlo byť moje dieťa... „Vy ste otecko?” spýtala sa ma pani v okuliaroch a až neskôr som si uvedomil, že je to detská lekárka. „No ak je to Černek, tak áno...,” odpovedal som a zdalo sa mi to nemožné. „No je, poďte, vezmete si ho na ruky...

 Čo sa dialo potom, mám také zahmlené. Kázali mi dať si dole tričko, navliecť si plášť a sadnúť si. Bábätko stále plakalo, sestrička s lekárkou sa usmievali. Na hruď mi položili malé stvorenie, ktoré v tom momente prestalo plakať. „Počuje vaše srdce, taký zvuk počulo celý čas v brušku. To ho upokojuje, zohrievajte ho...,” povedala mi pani doktorka. Potom hovorila ešte nejaké čísla, čo som vôbec nevnímal. (Paradoxne na tie sa potom všetci známi neskôr pýtali, tak som si ich vymýšľal :) ).

Nebudem Ti opisovať, aké to je. Ono sa to opísať ani nedá, to si musíš odžiť sám. Na to však máme ešte dosť času. U mňa to bolo 40 rokov. (Malá rada je: toľko nečakaj...) Stalo sa však čosi iné. A dôležité. Celý čas, čo sme o Tebe vedeli, som mal taký čudný strach. Či to zvládnem, či sa to dá. Či je tento svet dobré miesto, kam doviesť nového človeka. Ale v ten moment, keď si prestal plakať, som si niečo uvedomil. 

 Že to zvládneme. A že to bude v poriadku.

Áno, je to neuveriteľné. Zmestíš sa mi do jednej ruky a vážiš toľko, čo tri vrecká múky. Napriek tomu, až Ty si mi dal pocit istoty na tomto svete. 

 Mal som Ťa na rukách, kým mamičke šili ranu. To trvalo najdlhšie. O tom možno nabudúce. Teraz chcem povedať čosi iné. 

 Asi ako všetci budúci rodičia, aj my sme zvažovali rôzne možnosti. Prešli sme stránky a ponuky súkromných kliník, čítali sme si recenzie nemocníc. Napokon sme sa rozhodli ostať doma v Komárne. A spravili sme dobre. 

 Keď som večer prišiel domov, uvedomil som si veľmi dôležitú vec. Nová budova, najmodernejšie zariadenia, rôzne projekty, do ktorých je klinika zapojená, chobotničky, monitory, moderné postupy... To všetko je fajn a dobre to vyzerá na internete a na papieri. A vlastne, to všetko máme aj tu. Ale nič nie je pre vystrašeného otecka, rodiacu mamičku a nového človeka tak dôležité, ako to, čo sa kúpiť nedá.

Ľudský prístup, profesionalita a pocit, že ľudia, ktorí majú váš život v rukách, majú svoju prácu radi. My sme tu u nás iných zatiaľ nestretli. Ďakujeme.

Jozef Černek

Jozef Černek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  224
  •  | 
  • Páči sa:  318x

Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík:  PohľadySkoro poéziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu