Prvý list synovi Ondríkovi

Autor: Jozef Černek | 21.9.2018 o 14:01 | (upravené 21.9.2018 o 15:03) Karma článku: 3,99 | Prečítané:  1435x

Už len pár dní a prídeš na svet. Tak Ti píšem teraz, lebo úprimne, vôbec netuším, čo sa začne diať od momentu, keď mi Ťa podajú. Teda najprv by Ťa mali podať mamičke a potom mne. Uvidíme. 

Snažil som sa zistiť, čo nás to presne vlastne čaká. Aby som sa nebál. Tak som si kúpil knižky. Jedna však vraví jedno a druhá to prísne zakazuje. Čo je dobré pre české deti, je nebezpečné pre slovenské. Čo naše deti posilňuje, vraj môže za obezitu tých amerických. Tak neviem. S knižkami som to vzdal. Pozrel som sa aj na internet na farebného koníka. Poviem Ti úprimne: Ešte som dieťa nevychoval, ale niektoré rady tam by nás mohli stáť aj život. Alebo život nášho psíka. No peklo.

Pýtal som sa teda známych a každý vravel inak. 

Jedno je ale takmer isté. Vraj sa už nikdy nevyspíme. Že nebudeš vedieť, čo chceš a budeš kričať. Potom budeš vedieť, čo chceš a aj tak budeš kričať. A keď vyrastieš, budeš chcieť ísť von labzovať a my sa budeme o Teba báť, tak sa zas nevyspíme.  Počuj kamarát, dosť ma stresuješ. Spravme dohodu, Ty nás necháš pospať si tak 6 hodín denne a ja potom pôjdem labzovať s Tebou. 

Píšem Ti ale hlavne preto, aby som Ti povedal, do čoho ideš. Píše sa rok 2018 a doba je určite iná ako tá, v ktorej si toto budeš čítať Ty. Viem to, lebo aj ja som sa narodil do inej doby, akú žijem.

Keď som sa narodil ja, boli sme Československá socialistická republika a boli sme so Sovietskym zväzom na večné veky. Boli sme husákové deti a žili sme v blahobyte, lebo naši otcovia a dedovia pre nás zomierali vo vojne. Vojnu už nikto nikdy nechcel. Lebo vojna je svinstvo. Boli sme zavretí v našej krajine a nechceli nás púšťať von a ani nikoho sem. 

Vedeli sme, že sú tu s nami Rusi a že to nebudú celkom naši kamoši. Ale nikomu nič zlé nerobili. Len občas vykúkali z nákladných áut a smutne sa usmievali. Tu u nás v Komárne jedného zastrelili. Zdrhol im z kasární, nie však ďaleko, len do krčmy. A čosi kamsi, jeho šéf ho odstrelil. Moc sa o tom nehovorilo. Len sa to šepká doteraz. 

Ako šiel čas, zistilo sa, že ten blahobyt nie je nič moc. Na všetko iné ako šedé sa muselo stáť v rade a aj tak sa k tomu dostali len vyvolení. Vysokoškolákov to naštvalo, tak vyšli do ulíc a zrušili to. Zrazu sa mohlo ísť z krajiny von a aj dnu. Ja som mal osemnásť, keď som prvýkrát prekročil hranicu. A to som žil od nej dva kilometre. Krátko na to odišli aj Rusi a večné časy skončili. Najprv sa zrušilo to socialistická z názvu krajiny a neskôr z toho boli krajiny dve. Nikam sme neodišli, ale zrazu sme žili v inej a menšej krajine. Na Slovensku.  Mali sme si utiahnuť opasky, aby sme sa neskôr my, ale hlavne, aby si sa Ty, mal lepšie. 

V obchodoch už toho bolo naozaj o poznanie viac, ale nie každý si to mohol dovoliť. Vlastne zas si to mohli dovoliť len tí vyvolení. Vznikli dva nové druhy ľudí. Mafiáni a nezamestnaní. To predtým nebolo. 

Tak sme žili nový svet, žili sme demokraciu a slobodu. Občas sa mafiáni medzi sebou povraždili a občas na to doplatili aj slušní ľudia.

Veľa vecí sa zmenilo. Môj otec ešte robil na družstve a tie družstvá vyrábali chlebík, mäsko aj zeleninu. To ale zrazu nebolo treba, lebo ktosi vymyslel, že je lacnejšie doviezť to z iných krajín. Keď už sa to teraz smie.

Teraz ale zisťujeme, že to nie je úplne ono. Toto mäsko je vraj nezdravé. Navyše nie je úplne isté, či to, čo sa narodilo v Holandsku, žilo v Španielsku, zabili v Maďarsku a predávajú tu u nás, je vlastne ešte mäso. A zelenina vraj nikdy zem, pôdu nevidela. A chlebík? Ani nevrav, vlastne ani neviem, či ho budeš Ty ešte poznať. Tak sa postupne vraciame k tomu, čo nás učili dedovia. Niekto má záhradku, niekto si objednáva debničky. Len je to oveľa drahšie ako kedysi. Poviem Ti, dedovia, tí by nám dali, keby to videli...    

Ako išiel čas, rôzne sa to tu mlelo. Z politikov sa stávali mafiáni, z mafiánov politici. Ale ak si sa sústredil na to dobré, zdalo sa, že je tu aj možno o čosi lepšie. Ale nie je to celkom isté.

Čosi sa nám stalo s hlavami. Začalo nás fascinovať zlo. Novinári čoskoro zistili, že ľudí najviac zaujíma, keď sa stane čosi zlé. Keď ktosi umrie alebo sa niekomu niečo zlé stane. Najlepšie, ak ten niekto je známy. Nemusí byť múdry a ani šikovný, dôležité je, aby bol čo najviac známy.  Toto si uvedomili aj politici, budúci mafiáni. Ale aj mafiáni, budúci politici. 

Do akej doby si sa teda narodil? Ťažko povedať, pretože je veľmi ťažké nájsť pravdu. Žijeme v slobodnej krajine, ale necítime sa bezpečne. Hoci sme nikam nešli, zrazu sme v Európskej únii. To preto, aby sme sa mali lepšie. Poslali sme kdesi 5 000 našich úradníkov, aby nám to vybavili. Oni sa už asi lepšie majú, lebo vymýšľajú stále nové pravidlá a buzerujú nás. My zatiaľ čakáme, kedy to lepšie príde.

Denne nás atakuje strach, že sa niečo stane nám alebo našim blízkym. Otvorili sme hranice a snažíme sa otvoriť si srdcia. Či je to dobre už ani neviem. Zovšadiaľ sa totiž na nás valí strach, či cez tie hranice nepríde aj ktosi, koho sa báť naozaj treba. Občas sa zdá, že áno, občas zisťujeme, že nám zase raz klamali.

Učili nás, že vojna je svinstvo, že ľudia k sebe majú byť dobrí. A že ľudia sú si rovní. No veľa ľudí už na to zabudlo, dokonca sa tvária, že je to hlúposť. A tým, že šíria zlo, sú zrazu známi. A chcú nám vládnuť strachom. A to rozhodne nie je dobre. Byť slobodný a mať z toho strach, je horšie ako žiť v neslobode.

Ondro! Ty sa ale nič neboj, ak mi dovolíš trochu spať, tak spolu môžeme napraviť veľa z toho nášho sveta.  A to, čo nezvládneme, nestihneme spolu, zmeníš Ty. Najskôr sám a neskôr Ti pomôže Tvoj syn. Lebo tak to tu chodí a toto sa nemení. Toto je život. Hlavne sa neboj.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ANALÝZA MATÚŠA KRČMÁRIKA

Macron spravil, čo mohol. Zastaví protesty? Takú moc nemá ani on

S extrémistami sa nevyjednáva.

Stĺpček Petra Schutza

Zmenky sú nádejný kandidát, aby sa aspoň jedna z káuz Kočnera stáčala do koncovky

Podozrenia sa zlietavajú ako mäsiarky.


Už ste čítali?