Kde nemôžu fondy, musí človečina

Autor: Jozef Černek | 17.1.2018 o 14:14 | (upravené 18.1.2018 o 9:55) Karma článku: 6,07 | Prečítané:  1838x

Vstal som pred štvrtou. Budík bol nastavený na 4:25, ale “mrle” ma vystrelili z postele. Ako keď som bol malý a otec naplánoval na ráno niečo zaujímavé. Ako oranie, či zabíjačku. Chcel som byť potichu, ale náš kávovar bol proti. 

Nezvláda kapučíno a nemá tichý chod. Manželka priťapkala do kuchyne a do plecniaku mi dala pripravené rožky. Spravil som do termosky asi osem káv a do druhej mangový čaj s medom. Aj tak som meškal. Ale určite menej ako sa odo mňa čakalo. V aute sme šli štyria. Okrem toho šli ešte dve osobné autá a dodávka. Dohoda bola, že sa o ôsmej ráno stretneme pre Veľkým kine v Zlíne. Z Komárna je to 224 km.

Veľké kino v Zlíne bol pôvodne, v tridsiatych rokoch, Baťov projekt. Pre svojich zamestnancov postavil budovu, ktorá pojala niečo viac ako dve tisícky ľudí. Ráno sa tu stretli na omši, na obed pri jedle si pozreli krátkometrážny film a večer sa tu hrali aj opery. Perfektné. Vojna kino poškodila, ale zlaté české ruce ho zas opravili a ďalšie polstoročie plnilo svoj účel.

V našej dobe tu vytvorili festival detských filmových hviezd. Nafotil som si v chodníku hviezdy môjho mládí, vlastne mená, ktoré nás dodnes zabávaju - overené české klasiky. Ďalšia veľká rekonštrukcia kina sa už nekonala. Len drobné, nevyhnutné zásahy. Podľa českej šuškandy nie všetky boli najrozumnejšie. 

Posudok statika: budova zatiaľ nespadne, ale úplne bezpečná nie je. Zlínske zastupiteľstvo rozhodlo. Nebudeme nič riskovať a Veľké kino zatvoríme!

„Je smutné ako budova utíchla, mali ste počuť tie decká, keď začínal festival a prišla Lucka Vondráčková....to bolo...,” spomína pán, utiera si chlapskú slzu a dáva nám podpisovať papier, že vstupujeme na vlastné nebezpečenstvo. 

Naše divadielko v Komárne bolo postavené v päťdesiatych rokoch. Vtedy keď sa stavala napríklad Dedina Mládeže. Ľudia po vojne radi prispeli na veľký spoločný sen o krásnej budúcnosti. Keď to nešlo inak, dobrovoľníckymi prácami. Presne v tomto nadšení vznikli dedinky, ale aj domy kultúry. Takto vzniklo naše divadielko. Volalo sa Dom odborov a patrilo Lodeniciam. Konalo sa tu všeličo, estrády, divadielka, plesy, dokonca aj kinové premietania. Alebo aj Krajíčkov program Repete. 

V deväťdesiatych rokoch ho Lodenica prostredníctvom Vlády SR odpredala Matici slovenskej. Pozemok však ostal mestský. Veď sa nič nedeje. Aj tak to patrí ľudu a je to pre ľudí. No žiaľ, tento detialík nás vylučuje z oprávnených žiadateľov. Na veľké dotácie proste nemáme nárok. A ani peniaze na odkúpenie pozemku, niekedy sa nám stane, že ani na prevádzku. Napriek tomu naše staré divadielko nepretržite funguje. 

A možno práve preto, že sa o neho starajú ľudia nezištne a s láskou, dejú sa tu ozaj veľké veci. Pôvodne sme ale veľké premiéry hrali v mestskom divadle. Je predsa len novšie a väčšie. Potom nám to bolo ľúto. Divadielko, hoc ošúchané, pri nás stálo na každej skúške, na každom detskom predstavení. Bolo pri nás pri každej slze a každom páde. Neprotestovalo proti falošným tónom a ani  proti krivdám ktoré sa divadlu nevyhnú. Trošku vŕzgalo, občas si poštrajkovalo ale nakoniec to aj tak vždy dalo. Tak sme sa rozhodli že si zaslúži byť aj pri veľkých premiérach. Vydržalo a nepodrazilo nás. Poistky vypadávali len na skúškach, na predstavení nikdy. 

Naše divadielko má svoju dušu. Má síce aj svoje umelecké maniere, ale je naše a máme ho radi. Postupne sme mu vymenili svetlá, aj zvuk. Vždy, keď sa dalo, zohnali sme peniažky na nové kachličky, vodovod, nové dvere, parkety či zrkadlá do miestnosti na nácvik. Krok po kroku, všetky práce len za ďakujem. Tu pomohol otecko slečny Loreline, tam zas zvukárov otec a všetky mamičky. Mne veľa toho nedovolili robiť, lebo oprava po mne trvala dvakrát toľko. 

Naše sedadlá majú zrejme toľko, čo divadlo samotné. Slúžia. Ale aj prezidentov ochrankár pred rokmi , keď ním pomixoval a ono bezvládne padlo, len zakrútil hlavou. „Toto by nešlo, chlapci...”

Chce to nové sedadlá. Spýtal som sa internetu, koľko za kus. Skoro som spadol zo stoličky. Aj keby som nevymenil všetkých 475, ale povedzme len 300, bolo by to viac ako dva byty v malom meste. Na toto sa naozaj nevyzbierame. Zavolal som známemu, či nemá známeho. Mal.

„Jáj Jožko, aj keby sme nedali nikomu úplatok, aby nám dal dotácie, pod 180,- € za kus nevlezieme. To musíš cez fondy. Veď nebuď debil a daj niekomu do vačku ....” Zložil som telefón. Mám divadielko rád, ale toto nie. Ja by som to isto vychytal a bol by som prvý na Slovensku, kto by si šiel za úplatok sadnúť. Poznám sa. 

Mám jednu hlúpu vlastnosť, som strašne tvrdohlavý. Všetkým a všade som rozprával o tom, že nutne musíme vymeniť sedadlá. Kamošom, čašníkom, deťom, všade. A viete, čo sa hovorí. Keď niečo veľmi chceš, celý vesmír.... 

Zlínske zastupiteľstvo sa rozhodlo, že aj keby zohnali peniaze na rekonštrukciu, sedadlá, len pár rokov staré, musia preč. Uskladnenie by stálo toľko, čo montáž nových. Zavesili na úradnú tabuľu výzvu. „Ponúknite sumu za kus a my to najvyššej ponuke predáme.” 

S Peťom, najväčším sponzorom našichmuzikálových divadielok, sme dali hlavy dokopy:„Budeme hrať vabank. Toto je suma," písal na papier, "ktorú na to môžeme dať. V najhoršom, pri najbližšom muzikáli odohráte bez kostýmov, ale diváci budú sedieť v novom.” Dohodli sme sa. 

Spočítal som, že ak nebudeme chamtiví a vymeníme len 350 sedadiel, môžem Zlínu ponúknuť 10% z pôvodnej hodnoty jedného sedadla. Kým zastupiteľstvo rozhodlo, prešli tri mesiace. Ale súhlasili. Môžeme si prísť po ne. Ale dobré by bolo, ak by ich demontovala firma, ktorá ich tam dávala. Skusmo som im zavolal. Platili by sme trojnásobok toho, čo stáli samotné sedadlá. 

            Dokelu, dokelu, dokelu. Už sme tak blízko, musí to mať riešenie... 

Malo. Chlapi, čo chodia na naše predstavenia, lebo ich prinútili deti alebo manželky alebo len tak, si vzali v práci voľno. Pobrali kufríky s náradím, dobrú náladu, kopec pukacej fólie a ráno o ôsmej sme sa stretli pred Baťovým kinom v Zlíne.

Čosi som zle dohodol a kamión s našimi novými sedadlami bolo treba ešte v tú noc v Komárne aj vyložiť. 1200 kusov balíkov, z ktorých bude 350 nových sedačiek. Spravili sme hada, dobehlo ešte pár ľudí a o dvadsiatej hodine a pätnástej minúte komárňanského času má naše divadielko nové sedenie. Neviem, ako by som im poďakoval.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ANALÝZA MATÚŠA KRČMÁRIKA

Macron spravil, čo mohol. Zastaví protesty? Takú moc nemá ani on

S extrémistami sa nevyjednáva.

Stĺpček Petra Schutza

Zmenky sú nádejný kandidát, aby sa aspoň jedna z káuz Kočnera stáčala do koncovky

Podozrenia sa zlietavajú ako mäsiarky.


Už ste čítali?