Folklór ma štve, fascinuje, desí aj udivuje. Vháňa mi slzy do očí, naskakuje mi zimomriavky a strašne rád by som už bol bez neho. Potom ale zistím, že nemôžem.
Vďaka folklóru sme čo to precestovali a spoznali úžasných ľudí. Folklór je to, čo vás v Portugalsku spojí s Thajkou, z ktorej sa zrazu vykľuje statný Thajec (nebojte, len sme si mávali do autobusov). Vďaka folklóru ma Holanďania prinútili jesť nahnité ryby, zistil som, že Slovinci sú zvláštni a videl som, kde Rumuni púšťajú náš Dunaj do mora.
Folklór, aj ten svetový, je úžasný. Ale dovolím si tvrdiť a keďže som študovaný ( i keď nie dokončený, čiže moje tvrdenie je podopreté len všetkými tými vedomosťami o ktorých viem, že ich neovládam), že ten náš, slovenský folklór, je rozhodne najrozmanitejší na svete. A keď nie úplne naj, tak určite minimálne druhý. (A to len preto, že som si nie istý, či Čínania nemajú viac výšiviek a Indovia obradov.)
Každá jedna naša slovenská dedinôčka má iný obyčaj ako tá susedná. Čo iný kraj, to dva tucty iných krojov. Niekde dostaneš po “papuli”, inde po chriape, a na inom chotári Ti zas hnáty dolámu.
Už viac ako dve dekády objavujem naše letné festivaly a zisťujem, že mi Slovač sme ozaj družní národ. V Terchovej som sa raz tak združil s borovičkou, až som v akomsi potoku chytil mikrospánok a vôbec si neviem spomenúť na program a ani ským som tam bol. Ale nie o tom som chcel.
Kedysi, keď som s festivalom v Detve len začínal, som sa bál v krčme, či uprostred dediny na parkovisku aj prehovoriť. Podľa prízvuku som totiž Maďar (hoc ani maďarsky neviem). A vraví sa, že na Detve sa “Maďarom” hockedy po papuli ujde... Len tak, pre istotu. Zo pár razy som tam bol a furt nič. Len boli voľajako podozrivo milí. Až teraz na staré kolená sa mi takáto vec stala.
Cez víkend sme boli s Rebelmi na Hontianskej paráde, podľa mňa, toho roku jedna najvydarenejších folklórnych akcií. No a tam to prišlo:
Presúvam sa dopotený z jedného javiska na druhé, už oblečený v kroji (jeden zo zemplínskych krojov) pripravený na predstavenie a oproti mne si vykračujú takí statní chlapi v tradičnom detvianskom kroji. Jeden ma zastavil, taký najväčší (ja už si v hlave premietam všetky hmaty a chmaty úteku) a takto vraví: „no aha, chlop od nás a do východu ho navliekli...", tak ja im potešený, že sa mi po papuli neušlo s úsmevom vravím: „jaj, ja ale nie som z Detvy." A on na to: „Ale nevrav, s takým bruchom ... od nás musíš byt!”
Taká hrdosť ma obliala že až...