Stostupňové pálené

Autor: Jozef Černek | 6.3.2017 o 16:27 | (upravené 6.3.2017 o 16:40) Karma článku: 10,58 | Prečítané:  5851x

Pôsobil tam Jozef Miloslav Hurban a dnešný starosta sa na neho podobá, tak si ho zahral v dokonalom predstavení. Reč je o dedinke Hlboké a chcem vám povedať o divadelnej hre, ktorej scenár by im mohlo závidieť aj národné.

Aj amatérsky herec má trému. Možno aj trošku väčšiu ako profesionál, pretože ten vie, že vždy sa bude mať o koho oprieť. Predstavte si ale, že sa už pár mesiacov chystáte na predstavenie. Hra je naskúšaná, kulisy pripravené, koláče napečené, kulturák pripravený, len zrazu vypadne prúd v celej dedine. Možno v okrese. 

Ja ako malomestský režisér by som zrejme zošalel. Pán Emil Žák, režisér a pokračovateľ storočnej tradície divadelného spolku v Hlbokom, si poradil. Obrátil sa na dedinčanov a tí kdesi vyčarovali generátor. Chlapi ho šikovne pripojili na rozvody celého kulturáku a všetko mohlo pokračovať ako bolo nacvičené.  

Ako sme do Hlbokého prišli.

Navigácia nás zaviedla najprv do akéhosi majera. Všade tma. Poľnými cestami som auto viedol kamsi za jediným svetlom v diaľke. Už sme aj trochu meškali, tak som to hnal čo traktormi udupaná zem dovolila. Klasický kulturáčik z 50.-tych rokov bol vďaka agregátu jediným majákom v okolí. Dokonalá reklama na začínajúce predstavenie. A veď aj tak, načo inde elektrina. Podľa všetkého aj tak dedinčania, Hlbočania, boli všetci tu. Jediný plagátik na dverách ohlasoval predstavenie Divadelného spolku J. M. Hurbana: Stostupňové pálené. Viac ako nápaditý obrázok ma ale zaujal prekladový slovník. Predstavenie bude, ako inak, v záhoráčtine. Asi veľa vecí budeme rozumieť z kontextu… Teším sa. Záhoračtina je sama o sebe "dielom", ktoré navádza na vtip. 

Do kulturáčika zjavne veľa investovaného nebolo už od jeho postavenia. Nijak zvlášť to nevadilo, pretože táto stavba je na podobné akcie úplne dokonalá. Praskal vo švíkoch. Hoc sa dnes už raz hralo, aj toto večerné predstavenie bolo do posledného miesta vypredané. Kto nemal miestenku, mohol za dve eurá sedieť vzadu na laviciach, prípadne po bokoch. 

Milujem pozorovať ľudí a predstavovať si, kto je v akom vzťahu s kým. Toto tu musí byť pre etnológa rajom. Matka napomína dcéru i manžela a popritom sleduje syna, s ktorouže to prišiel. Chlapi už stoja v rade na vínko, preberajú politiku, ale aj minuloročné predstavenie. Ktosi si objednal dva deci borovičky - (jasné, že cezpoľný). To tu ešte nebolo. 

Strýco sa pochválil synovcom, ktorý hrá skoro hlavnú úlohu. Tetky obliekli deti do krojov a teraz sa k nim hrdo hlásia. Všade okolo nás to záhorácky šumí. Už nás zaradili, pretože nás režisér prišiel privítať. Ale chvíľu to už vyzeralo, že sa ktosi aj príde spýtať, čo sme zač, či nám reku nepomôcť alebo radšej nedať po papuli.

Každú chvíľu ktosi, čosi prehodí a ľudia okolo sa zasmejú. Inak je  atmosféra presne ako u nás na premiére. Kým u nás tvoria študenti väčšinu na javisku a trému za nich v hľadisku má rodičovstvo, tu to vyzerá naopak.

Predstavenie začína.

Prvým veľkým prekvapením pre mňa je viac ako tridsaťčlenný súbor, ktorého vekový priemer je ďaleko po štyridsiatke a chlapi majú prevahu. 

Diváci sa usadia, utíchnu a opona sa otvorí. Trému mám aj za nich. Tak ako všetci diváci, visíme na perách hercov, aby nám neuniklo ani slovko. 

Hra bude o Hlbočanoch, či moc pijú, prečo blvajú (zvracajú) a ako to bolo s tým Hurbanom. V duchu vzdávam hold režisérovi, vybrať sa cestou historických faktov, opierať sa o rodiny, ktorých potomkovia tu dnes sedia a zároveň hovoriť o Hurbanovi, to chce fakt kumšt a odvahu. 

Možností ako to môže dopadnúť zle je mnoho. Jeho susedia sa môžu k smrti uraziť a on sa bude musieť aj s rodinou vysťahovať. Divákov môže so životopisom J. M. Hurbana unudiť k smrti a nepomôže ani vínko, čo sa tu podáva. Alebo, ako to býva na Slovensku, do hotového dielka sa môže oprieť kdejaký samozvaný tiežkritik a zlikvidovať viacročnú prácu. Tiež sa bude dať obuť do historických faktov alebo nedajbože do divadelného umenia. Lebo u nás je zvykom už aj amatérom “s láskou” vysvetľovať, ako sa čo má robiť. 

Obrovský výkon malého divadielka.

Nič z toho sa ale neudeje. Viete prečo? Režisérovi, hercom a vlastne celému Hlbokému to nádherne vyšlo. Niečo viac ako dvojhodinové dielko je úžasným predstavením. Má krásne vybudované malé pointy veľkých vtipov. Základné myšlienky a historické fakty sú perfektne vyskladané do jednotného celku. História tu nie je navyše, ale krásne zapadá do kontextu príbehu. Príchod heligónky do dediny, či rola dedinského hlásnika, je tak verne zobrazená, že som mal chuť natočiť to a poslať na katedru etnomuzikológie. Dedinčania si sami zo seba milo uťahujú. Čo bolo dôležité, to spomenú, čo dôležitejšie, to rovno ukážu. Hurbana, svojho pána farára, vykresľujú ako chlapa, ktorý im síce išiel trochu na nervy, najmä keď im zakazoval piť, ale aj tak ho mali radi. Áno, bol moment, keď ho pre jeho prísnosť už hádam aj začali posielať preč, ale keď bolo treba, tak si ho zastali. A veru do poslednej chvíle za neho bojovali.

Láskavý humor dopĺňa celistvý a krásny príbeh. Nájdete tu zlú a prísnu manželku, ale dobrú gazdinú. Nájdete rovných chlapov, ale aj lenivcov. Aj si vypijú, aj vedia, že by možno nemali toľko...  Mudrlantov, ale i starcov, na ktorých názore záleží. Spomenú aj pletkárky, ale nezabudnú na to, ako sa vedia postarať o rodinu. A čo je v dedine, to tam má aj ostať. Tak ako v rodine. Príbeh ani piesne neboli v žiadnom momente zdĺhavé a ani ťažkopádne. Najmä humor okolo alkoholu a sebareflexia je v tomto dielku výnimočná. Svoj jazyk, dialekt, využívajú dokonalo a neodbočujú do súčasnosti. 

V čom sú lepší?

Tri veci by som vyzdvihol zvlášť, čo tu v Hlbokom zvládli oveľa lepšie ako profesionáli alebo ako to, čo nám púšťa televízia. 

Celé dielko bolo pretkané ozajstným a fungujúcim humorom a pri tom nikdy, ale naozaj ani v jedinom momente, sa neuchýli k žiadnemu vulgarizmu a to je dnes naozaj vzácne. Ani na moment nevypadli z hry do súčasnosti. Aj prirodzené textové zaváhania zvládli uhrať tak, že diváka vôbec nevyrušili vybočením do reality. 

A čo bolo dokonalé? Absolútne o nič im nešlo. Nemali ambíciu sťažovať si, že ich nepodporuje štát, kraj alebo na inú neprávosť. Nemali ambíciu pozývať hentakého politika alebo papaláša či nebodaj televíziu, (hoci ich dielo by si to naozaj zaslúžilo), aby si prihriali nevyhnutnú všadeprítomnú politickú polievočku. Šlo o jedinú vec. Pripraviť pre svoju rodinu, svojich susedov, dielko. Presne tak, ako to robili ich rodičia a starí rodičia. Bez akýchkoľvek ďalších nárokov, ďalších hlúpostí, politického či komerčného charakteru. Len divadlo. Čisté, krásne, jednoduché a pritom dokonalé dielko v dokonalej atmosfére.

Ako kedysi.

Ak som niekedy povedal, že by som sa chcel preniesť o 100 rokov späť a vidieť ako to vyzeralo, tak sa mi to práve splnilo. Nič, ani jediný moment v tom predstavení a v tej atmosfére nebol iný ako pred časom, kedy ich spolok vznikal. Toto a samotný scenár by mal vidieť ktosi z národného. Pretože presne toto by mohlo pomôcť uvedomiť si nám Slovákom, aký úžasný poklad máme v ľuďoch a v našej kultúre. 

Páni a dámy z Osvety, z Matice, z ministerstiev, fondov a európski úradníci. Toto je to, čo hľadáte, o čom sa stále radíte a robíte o tom konferencie. Tu a možno chvála Bohu, o vás ani netušia. Oni tým proste žijú, kým vy o tom tliachate.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

VšZP pri tendri lieku na rakovinu porušila zákon. Postup jej schválil Drucker

Poisťovňa protizákonne znížila cenu zákazky na liek imbruvica, aby sa vyhla súťaži s prísnejšími pravidlami, zistili kontrolóri.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?


Už ste čítali?