A v tej chvíli, ako sa to stalo, Helenka vedela, že to je už navždy tak. “Čo do srdca cez dušu zaspievaš, už s Tebou i umrie…,” povedala stará mať.
Helenka bola odjakživ šikovné dievča. Mamku i otca na slovo vždy poslúchla, roboty si riadne zastala a o mladších súrodencov poriadne sa starala. Jej mati i stará mať ju do kostola riadne naučili chodiť. I pred jedlom aj spaním riadne sa modliť. Nemala ani trinásť rôčkov, bol u nich na dedine Odpust. Helenka mladšiu sestru vystrojila a aj s rodičmi na slávnosť šli. Pánu Bohu poďakovať za blahosklonnosť voči rodine, ich cirkvi i farnosti. V tom sa to stalo. Keď ku kostolu šli, v skupinke šarvancov z blízkej dedinky sa objavil chlapec. Len čo jej pohľad na ňom spočinul, obzrel sa, do očí jej pozrel a už nikam inam. Kamarát mu ešte čosi so smiechom vravel, no chlapec s veselými očami a neposlušnou šticou na hlave ho už nevnímal. Do očí sa Helenke hlboko pozeral a pohľadom neuhol. Ani Helenka, i keby čo ako veľmi chcela, uhnúť nemohla.
Len dvanásty rok končila, len teraz ju dievky medzi seba mali prijať, keď jej duša z plných síl do srdca zaspievala: “To je on! Len s ním Helenko svoj život šťastná mať budeš. Nik iný nebol a už nebude. Čo by si v celom svete ako veľmi hľadala, Tvoja duša i srdce patrí týmto očiam. Len s ním šťastná budeš. To je on, to je on, to je on…”
Chlapec odsunul kamaráta a spravil pár krokov k Helenke. “Jano a Ty kam si sa vybral?” ozval sa tento. No Jano, lebo tak sa ten chlapec volal, na kamaráta nič nedbal, len k Helenke šiel. “Tak Janko sa volá, isto aj jeho duša zakričala, nebol by sa on ku mňe inak takto hnal…,” pomyslela si Helenka s malou dušičkou.
No k sebe neprišli. Helenkina mama si všimla, že sa čosi deje. “Akýsi starší chlapci na jej dcéry pozerajú… a ešte aj z druhej dediny! No ideš ho…” Helenku za ruku chytila a do kostola vľavo, tam, kde každú nedeľu, na lavicu tisla. Príšelci z druhej dediny nemohli v kostole na miestach domácich sedieť. Vzadu, do boku lode stáť, alebo na chór ich poslali. Helenka už chlapca nevidela, vedela len, že je i on v kostole a cítila, že sa na ňu kdesi zozadu pozerá. “to je on, to je on, to je on”, srdiečko jej stále v jednom tempe bilo. Keď pán farár začali modlitbu i ona sa pomodlila, za zdravie rodiny, i dobro dediny…”pre seba nič nežiadam Pane, len jednu malú túžbu mám, nech sa s tým chlapcom ešte aspoň raz, na malú chvíľku stretnem a porozprávam, nech viem, či moje srdce pravdu má…,” pána Boha prosila.
Z kostola ju mamka hneď preč ťahali. Šla. V ten večer Helenku za dievku prijali. Všade veľa radosti, no Helenka stále len na toho chlapca a jeho pohľad musela myslieť. Na slávnosti nebol. I jeho za mládenca prijímali, no u nich v jeho dedine. V Raslaviciach. Čas šiel. Týždeň sa s týždňom stretal, mesiac s mesiacom. Na poli i doma bolo veľa práce. Helenka už ako dievka mohla aj na tancovačky chodiť, ale tie až po žatve byť mohli. Kým sú práce na poli, netancuje sa. Na Janka každý deň myslela. Pri modlitbe, ale i pri práci. Vždy, keď sa v sebe pýtala, či ho ešte niekedy uvidí, srdce len tak bilo…to je on, to je on, to je on… Žatva už pomaly končila, keď Helenku jej sestra na prechádzku volala. Helenka šla, lebo už všetko porobili a slnko ešte hrialo. Na okraji dediny ich zrazu akýsi chlapci na bicykloch dobehli. O čosi sa sporili a pretekali. Keď tu zrazu, ten čo práve prvý bol, sa na Helenku tak zahľadel, že pozor nedal a do jarku sa vysypal. Ostatní sa hneď dali do smiechu. “Jano a čo Ťa uderilo?” kričali za ním. Len Helenka sa zľakla, do tváre mu nevidela, ale hneď k nemu utekala, či sa mu čosi nestalo. “To ona mi počarila…,” zakričal chlapec, vstal a k Helenke sa otočil. Z kolena mu kvapkala krv, nič na to nedal a šibalsky sa na ňu usmial. “Teraz si ma Ty vziať musíš,” zakričal na ňu a žmurkol. Helenka ani slovko zo seba nevedela dostať. Srdce jej len bilo: To je on, to je on, to je on… A veruže bol. Jano, ten spred kostola.
Helenka nevedela, čo robiť, len sa začervenala, mladšiu sestru za ruku chytila a brala sa kade ľahšie… “Neutekaj, ja Ti neublížim. Na tancovačku večer prídeš?” kričal za ňou Jano. Helenka sa ani neobzrela. Len si v duchu preberala, či má veci na tancovačku nachystané. Mala.
Na tancovačke, keď prvá muzika dohrala, čo mladšie dievčatá, nové dievky, chytili sa tancovať. Helenka prvá bola a zachytila ako sa chlapci dohovárali. Ktorý za ktorou pôjde. I on tam bol. Jano. Na predok si zastal a chlapcom vôkol povedal: “Tá je moja! Len moja!” a na Helenku ukázal. Tak i bolo, hneď na ďalší tanec za Helenkou išiel a celý večer s inou potom nebol.
Nebolo šťastnejšej od Helenky. Na noc, keď domov išla, chlapci dievky riadne odprevadili ako sa patrí, aj mamu zobudila. Hneď jej o Janovi povedala. Mama ustarená, Helenku len uchlácholila a spať ju uložila. “No a dievčisko sa nám hneď do prvého mládenca, čo s ním tancovala, zahľadieť musela?! A či on je z poriadnej rodiny? Veď ani z našej dediny nie je!” hneď s kmotrou, Helenkinou krstnou, na druhý deň preberala. Krstná, tak ako sa patrí, sa na mládenca prezvedela. Čo je, kto je, odkiaľ je.
“Ej veru kmotrička, nenesiem ja dobré správy…,” za pár dní s týmto kmotra za Helenkinou mamou prišli. Dobrého som ja o tom Janovi nepočula. Že roboty si zastať nevie, do kostola nechodí a to len preto, že vlastnú mamu nemá. Isto sa ho tá vzdala a teraz ho macocha, cudzia neporiadna, čo si vdovca vzala. vychováva… Bolo že to doma plaču i kriku. Helenka inak vždy poslušná sa krstnej aj postavila, aj mame plakala, ale tá nič už počuť nechcela. Jana Helenke zakázala a na ďalšiu tancovačku Helenku nepustila. Aj keď mame pri nohách plakala, rukami zalamovala… tá ani náhodou sa nepodvolila. A Helenkino srdce stále len a len: “To je on, to je on, to je on…”
Ubehlo len pár týždňov a Jano na vojnu musel. A že bol pekný a šikovný, tak ho v Prahe nechali prezidenta strážiť. Hneď, keď sa mu dalo, Helenke list napísal. Lásku jej v ňom vyznal a zveril sa jej, že on už inú nechce. Len málo, trikrát sa videli, a len raz rozprávali. No on, Jano, si inú nevezme. Len ju, Helenku za ženu pojať chce, tak ako pán Boh nad ním stojí. Nebolo šťastnejšej od Helenky. Hneď mu aj list napísala, že súhlasí, a že naňho počká, aj keby do súdneho dňa čakať mala. No Helenkina mama hneď zistila, že dcéra je akási veľmi šťastná. Nedala na sebe nič znať, no keď Helenka poštárovi list dala, aby Janovi odpovedala, šla za poštárom a list si vypýtala. “…odteraz listy len mne alebo gazdovi dávať budete, nechcem, aby ste mojej dcére nič dávali i keď na jej meno to bude…,” tak poštárovi nakázala. A tak aj bolo. Rok písal Jano Helenke každú nedeľu. Ani jeden list s k nej nedostal. Helenka nechcela veriť, že by jej nepísal, tak sa vždy poštára pýtala, no ten len hlavou zavrtel a preč od nej sa bral.
Po čase Jano písať prestal. “Aj tak si ju ja vezmem! Keď domov prídem, k nim zájdem. Helenku ja ju už presvedčím,” zastrájal sa Jano.
Helenka sprvu každý deň list čakala. Keď nechodil, tak sa báť začala. Neverila, že Jano by si inú našiel alebo na ňu zabudol. Veď keď jej srdce stále o ňom bije, on tak isto to cítiť musí. Kamarátov sa na neho pýtala. Vraj žije a má sa dobre. Nerozumela, čo sa deje, ale nechcela sa stále len trápiť. Nuž si naďalej svojej roboty hľadela, svojmu srdcu i Janovi verila. On si po ňu príde. Na muziku už viac nechodila. Jeden jej tam už srdce zlomil, nebude ďalej osud pokúšať. Tak prešiel rok, a za ním ďalší.
Jano sa z vojny vrátil, keď dva a pol roka prešlo. Hneď sa aj za Helenkou strojil, zistil, že na muziku nechodí, len doma pri rodičoch je. “Veď ja nič nemám, ako sa tam mám len tak ako holobriadok ukázať?” vravel si. Tak si doma robotu našiel, že keď už aspoň koňa bude mať, za Helenkou pôjde a nech mu do očí povie, že ho nechce, keď nenapísala.
Prešiel ďalší rok. Každý deň na Helenku musel myslieť. Poslali ho do dediny na voze, aby čosi priniesol. Ktorýsi sused mu vravel, že Helenka vlakom do práce chodí. Nuž tak sa dnes teda na stanicu vyberie a tam na ňu počká. Na stanici už však nikoho nebolo. Jano neskoro prišiel, z vlaku už všetci odišli. Aj tak počkal, lebo srdce ho akosi nie a nie pustiť preč. V tom sa objavila Helenka. Akosi sa pozabudla vo vlaku. Dnes ani ísť nemala, lebo už mesiac do práce nechodila a ešte ani nastúpiť nemala. Doma jej však bolo akosi smutno. Na Jana stále musela myslieť a keď už mala lístok, tak sa aspoň povozí a s ľudmi stretne. Keď vystúpila sama z vlaku, srdce jej šlo z hrude vyskočiť. Na stanici stál on. Jano.To je on, to je on, to je on. Srdce neprestávalo svoje si omieľať. Podišla k nemu a prvý raz sa mu ona prihovorila. “Servus Janíčko,”.. pošepla. “Servus Helenko!” viac ani slovka ani on ani ona, nepovedali. Len si Jano Helenku na hruď privinul a tak v náručí chvíľu mlčky ostali. Ich srdcia im vedno bili. “tak to má byť, tak to má byť, tak to má byť!”
Keď zo stanice spolu šli, bavili sa tak, akoby sa len pred týždňom rozišli a už roky poznali. Keď prišla Helenka domov, mame i krstnej len oznámila. “Stretla som sa s Janom, s tým starodávnym, po Štefanovi príde do nás, a myslím, že príde na pytačky.” Mama ani krstná ani slovka nepovedali. Videli, že Helenka sa tie roky len trápila. Ľúto im bolo, že to takto celé domotali. Zistili, že o Janovi len to, že mu mama umrela, bola pravda. Ostatné len hlúpe klebety. No už toto Helenke nepovedali, lebo ju veľmi radi mali…
Ako Helenka povedala, tak aj bolo, o týždeň, na Štefana. prišiel k nim Jano i s krstným. O Helenkinu ruku požiadali. Vo februári sa naši mladí vzali. Dodnes spolu žijú a Jano o svojej žene i po päťdesiatich rokoch inak nepovie ako o najkrajšej a najľúbeznejšej na svete. Žiadna iná nemá také oči, žiadna také krásne i keď dnes už biele vlasy ….
A to je ľúbosť, keď srdcia vedno bijú, keď sa cez dušu do srdca spieva. To preto sú tie naše piesne tak krásne a ľúbezné. Cez dušu zaraz do srdca sa v nich spieva…
