Keď vám robí radosť vlastný potomok, váš šéf je protivný blbec. A žiaľ, je to tak vždy. Vlastne áno, sú šťastlivci, ktorým sa darí všade, voňajú a k tomu sú ešte aj zdraví. Majú svoj klub úplne šťastných a v erbe štvorlístok. Zakladajúcu schôdzu mali minulý rok na námestí v Banskej Bystrici v telefónnej búdke.
Malý Filip má čerstvých dvanásť. Vek ideálny na rozvinutie talentu, v jeho prípade obrovského zmyslu pre rytmus, hudbu a tanec. Dvanásť je aj úplne ideálny vek na rozvod rodičov. Ale čo už, aj toto sa deje a treba s tým žiť. Ľudia sme rôzni a alkohol je proste blbec.
„Jozef, Ty si v dvanástich rozumel rodičom?” zaznela otázka v aute. Boli sme len dvaja a bolo teda nemožné predstierať, že otázka patrila inému Jozefovi. Otázky detí beriem mimoriadne vážne, lebo hoc som ešte žiadne vlastné nevychoval, zopár detských otázok v živote usmernilo mňa.
„Nikto v dvanástich nerozumieme rodičom, ono to tak musí byť, aby sme sa v živote naučili, že nič nie je tak jednoduché,” odpovedal som strašne dospelácky. „Tak to nie je dobre zariadené!” odpovedal mi Filip, spomenul si totiž, ako mu mama zakázala brať si drahý mobil von, keď ide niekde bez nej. „Veď to je hlúpe, nikdy som žiadny nestratil a keď som s ňou, nemám komu volať. A nemôžem sa na ňu ani hnevať, teda môžem, ale potom neviem spať,” spravodlivo sa rozčuľoval.
„Rodičia sú tu najmä preto, aby nás naučili žiť život. Mamina ti nemôže dať všetko, na čo si len spomenieš, lebo potom budeš od života čakať, že to tak bude vždy. A to nebude,” zamudroval som, lebo ja keď treba, tak som aj za múdreho, nie len dospelého. „Ja viem,” Filip sa krátko zamyslel a pokračoval: “…a aj tak sa na mamu nedá hnevať, lebo keď ideme spať, tak ju najprv musím objať, aby bola v izbe iba obyčajná tma, nie taká strašná, ktorej som sa bál, keď som bol úplne malý. Vtedy cítim ako ju ľúbim… vieš, to je také teplo, od hlavy až do tela a v srdci potom zastane a odtiaľ hreje až do rána. Vlastne aj potom by hrialo, ale už nemusí, lebo ráno zas príde mama a máme nové objatie do školy. To vydrží celý deň. Vtedy viem, že bude všetko dobré, aj keď oco s nami nebýva…”
Dnes som sa dozvedel, že Andrew Lloyd Webber napísal podstatnú časť muzikálu Jesus Christ Superstar keď mal sedemnásť.
O láske by mali hovoriť len násťroční. My dospelí sme to podstatné v sebe zahlušili zbytočnosťami ako sú peniaze a strach. A čo je horšie, peniaze používame na blbosti a zabudli sme ako sa strach odstraňuje.