Na južné Slovensko sa vrátili po deviatich rokoch. Hoc jej manžel veľmi chcel kone, tažko nahonobené peniaze obetoval na pozemky. Kúpili ich v Hornej Zlatnej, neďaleko opusteného kaštieľa. Usadili sa v malom domčeku, čo nebol ďaleko od hradskej. Tu sa Helenka konečne cítila doma. Bolo jej ľúto za rodinou i kopcami v jej rodnej Lysici, no tu, na Dolniakoch, chcela nájsť svoje šťastie. Rozhodla sa, že svojim deťom a manželovi vytvorí domov na čiernej úrodnej zemi neďaleko Dunaja.
S manželom a deťmi ťažko obrábali zem, nemali stroje a ani koňa, takže všetko museli robiť ručne. Spolu so susedmi (i Maďarmi) spoločne siali i brali úrodu, pomáhali si ako len mohli. Postupne dokupovali role a začali chovať i statok. Najmä k tým kravkám mali akosi blízko. Helenka sa ešte v Lysici naučila dorobiť tvaroh, maslo i syr. Čo-to predali, ale hlavne z toho žili. V malej dedinke bolo veselo. Z kaštieľa spravili malotriedku, kde chodili deti do školy. Aj syn Jožko sa držal, hoc lekári mu veľa šancí nedávali. Mal choré srdiečko a chytila ho aj reumatická horúčka. Staršie sestry ho však opatrovali a dávali pozor, aby sa moc nenamáhal. No chlapec bol po rodičoch, zo žiadnej roboty sa nikdy neulial a bol pre každú zábavu. Raz keď s dievkami perie párali, malý Jožko do izby vbehol, reku čo robia, vyzvedal. Ani si nevšimli ako do kopy peria na stole živého vrabca hodil. Keď vrabec cítil, že je slobodný, začal poletovať a všetko perie po izbe rozhádzal. Bolože to výskotu. Jožkovi však nevynadali, radšej to na smiech obrátili a perie museli všetci spoločne pozbierať.
Helena s manželom všetky svoje deti vychovávali prísne, ale spravodlivo. Viedli ich k práci a najmä k tomu, že si musia pomáhať. K štyrom deťom pribudla neskôr Anna. Všetci jej ale vraveli Hanka. Našťastie, deti boli už zdravé. Pomáhali s prácou, okolo statku sa najradšej najstaršia Margita motala. Tie mladšie chodili zbierať lipu, harmanček i skorocel. Mama ich učila ako si z kvetov majú čaj i obklady robiť. Ako z mlieka tvaroh, smotanu i syr dorobiť.
Neskôr bola Helenka znova tehotná a keď už prichádzal jej čas, navialo toľko snehu, že hradskú úplne zavialo. Tušila, že niečo nie je v poriadku, keď sa dieťa začalo pýtať na svet. Cesta však bola úplne zaviata. Našťastie, po poli sa na voze dalo prejsť. Z Okoličnej teda nakoniec horko-ťažko prišiel lekár a stihol pomôcť. Zachránil Helenku i dieťa, chlapec dostal meno Miroslav. Poslednú - Marienku o pár rokov na to už priviedla Helena na svet v nemocnici.
V Hornej Zlatnej s vysnívanou rodinou prežili neľahký život. V zime kúrili len v kuchyni. Keď sa šlo spať, Helenka zohriala na sporáku tehličky a ohriate kládla deťom pod periny, aby sa aspoň trochu ohriali. Ráno, keď sa budili, bola na stenách námraza. Párkrát museli dedinku aj opustiť, keď sa vylial Dunaj. Museli ratovať nielen seba a deti, ale aj statok.
Jedného dňa sa však museli aj väčšiny pôdy, čo ich živila, vzdať. Dokonca aj milovaných kraviek. Nevzala im ich povodeň, ale komunisti, keď vymysleli spoločné hospodárenie.
Černekovci sa dlho nechceli svojej pôdy ani statku vzdať. Odolávali dlho. Vydržali dokonca aj vtedy, keď im pôdu rozdrobili a z ucelených štrnástich hektárov pri Hradskej urobili tri fľaky tu a dva flaky zas hentam. Do družstva nakoniec vstupovali ako poslední. Neskôr im to aj riadne zrátali. Dcéra Margita dostala taký kádrový posudok, že nemohla ísť študovať. Ani ostatné deti na tom lepšie neboli. „Nič to... ," vravievala deťom Helena, „ ... hlavne, že je rodina pokope."
S manželom a neskôr aj s deťmi teda pracovali na družstve. Aj keď sa to neveľmi smelo, jednu - dve kravky mali aj doma. Najprv teda ráno o štvrtej obriadili svoj statok a potom ten na družstve. Statok nedeľu nepozná, takže ani oni ju nepoznali. Keďže mali ku kravkám vzťah, nerobili rozdiel či šlo o družstevné, či o svoje. Starali sa o ne rovnako. S rovnakou láskou, každé ráno i poobede šli do družstva a keď sa vrátili, čakala ich drina doma. Hodín oddychu bolo vždy akosi málo, vždy bolo čosi treba robiť, keď sa nestarali o statok alebo o pôdu, tak bolo treba deti obriadiť a keď už aj najmladšie vyrástlo, tak najstaršia dcéra mala dieťa.
Na rodnú Lysicu spomínala Helenka často. Sama ta často písala i dievky často pobádala, aby do Lysice napísali. Ísť tam sa jej však podarilo len párkrát. I staršie dievky občas vzala. S celou rodinou však ísť nemohla. Niekto sa totiž vždy musel o statok postarať.
Škôlky vtedy neboli, tak temer všetky vnúčence vyrástli u starej mamy Heleny. Bola šťastná, že má veľkú rodinu. Svojim deťom vytvorila taký domov, že väčšina si svoju rodinu zakladala v dedinke pri rodičoch. V Hornej Zlatnej. V sobotu a v nedeľu sa teda vždy stavalo, raz tu - raz tam. Helenka, už stará mama Černeková, vždy robotníkom na stavbu priniesla obed i čosi vypiť.
Deti Helene i Jozefovi vykali. Vychovávali ich prísne, ale dobre. Dodnes nepoznajú hádky v rodine a tá im je aj najviac. Keď sa seje u jedného, prídu všetci, keď u ďalšieho, sú tam. Delia sa o prácu, aj o radosti. Sú v styku s rodinou, čo ostala na východe i v Šrobárovej. Na stretnutí bratrancov a sesterníc je vždy okolo stovky ľudí.
V staršom veku sa už Helenka do rodnej Lysice nepozrela. Iba raz večer sa jej zdalo, že je blízko. Sedela na priedomí na lavičke a dcére, čo ju volali Hanka, vravela: „Vidíš, tu za tým kopcom, to je Lysica, moja dedinka. Poď, ukážem Ti cestičku, čo vedie k nášmu domu .. " Dcéra svoju mamu uložila spať, tak ako kedysi mama ukladala ju. „Len sa vy, deti, držte po kope, dievka moja, rodina je všetko...," povedala ešte Helenka svojej dcére a zaspala. Druhý deň ráno sa už nezobudila. Tak ako ťažko celý život na tomto svete pracovala, tak ľahko z neho odišla. Len zaspala. Zaspala pri svojej rodine, ktorú si udržala pri sebe v Hornej Zlatnej. Zaspala so spomienkou na svoju rodnú Lysicu.
Z rozprávania tety Margity a tety Hanky voľne, ale podľa skutočných udalostí, zapísal Helenin vnuk Jozef.
