V otcových topánkach a v šlapkách k obleku

Autor: Jozef Černek | 7.11.2011 o 11:33 | Karma článku: 11,65 | Prečítané:  1883x

V sobotu som sa konečne nechal nahovoriť priateľkou a kamarátkou na nákupné popoludnie. Už dlhšie si  totiž potrebujem kúpiť nové topánky a rifle. V práci nosím prevažne obleky a keďže moja váha si so mnou robí čo chce, už som nemal žiadne použiteľné neoblekové nohavice. Teda také, aby nevyzerali ako po staršom, väčšom bratovi.   S topánkami je to trochu neuveriteľnejšie. Tie, čo sa dali nosiť k rifliam, som stratil. Prisahámvačku, neviem, kde som ich nechal a hlavne odkiaľ som prišiel bosý...

Napriek tomu, že každé nakupovanie, kde sa musím vyzliekať a zobúvať, ma mierne povedané, vyvádza z rovnováhy, nechal som sa nahovoriť. Dal som si podmienku, že pokiaľ ja budem v škole, oni čosi vyberú, ja prídem, skúšať budem max dve veci, zaplatím a ideme.  Baby to poňali po svojom. Pokiaľ som sa ja sústreďoval na prednášajúceho, posielali mi obrazové správy farebných svetríkov, ktoré by si nedal ani kráľ gayov na Love parade, s tým, že toto je pre mňa ako stvorené. Keď výučba skončila, stretli sme sa v nákupnom centre. Vydržal som dva obchody a štvoro nohavíc. Boli by mi úplne super, ale v roku 1997, keď som nastupoval na základnú vojenskú službu. Dnes nie, dnes som svalnatejší. :)

Tie posledné sa mi pri vyzliekaní nejako zašprajcli na lýtku a nie a nie s nimi dolu. Nechal som si na sebe sako a to mi nedovoľovalo dostatočne manévrovať zohnutému. Sadnúť si v kabínke nebolo kde, na pleci som mal, neviem prečo, tašku s notebookom. Aby toho nebolo málo, tak sa mi ešte aj hodinky zasekli do tých poondiatých rifieľ. Poskakujúc na jednej nohe som nakoniec polovypadol z kabínky. Musel byť na mvja el ﷽﷽﷽ mi nedovolnakoniec, polovypadol s kabňa úchvatný pohľad, zohnutý, hodinky omotané v motúziku rifieľ mi nedovoľovali vystrieť sa a ja v saku a s rifľami zašprajcnutými na lýtkach.

Našťastie, okrem bezpečnostných kamier si to všimlo len akési dieťa, ktoré tam pobehovalo.  To si v úľaku pred chlapom so stiahnutými nohavicami sadlo na zem. Našťastie som sa nepokúšal ukľudniť ho, lebo na malé deti väčšinou žmurkám. V tomto rozpoložení by to nevyznelo najlepšie. Z obchodu som odišiel zúrivý a dievčatá, nechápajúc kráčali za mnou. Chcel som okamžite nasadnúť do auta a vypadnúť. Uvedomil som si ale, že či chcem alebo nechcem, raz proste nakúpiť musím.

Vybral som si teda obchod, ktorý nebol tak natlačený vecami a ľuďmi, okrem predavačky tam nebol nikto. Podľa cien bolo jasné prečo. Ale v kabínkach mali stoličku a čo bolo dôležité, okrem nohavíc mali aj topánky. Baby z nich boli úplne nadšené. Vraj sa dajú nosiť k obleku aj k rifliam a sú neuveriteľne sexi, in a dokonca trendy. Boli mi odkiaľsi známe. Áno. Otcove kožené baganče! „Fasovali" ich na družstve tuším raz ročne a za korunu. Používal ich v dvoch stavoch, do zimy alebo mokra - zdvihnuté až nad kotník, alebo, keď bolo teplo, vrch sa zohol a boli z nich poltopánky. Tu ich mali v troch verziách. Vysoko leštené, obnosený vzhľad alebo matná koža. V cene, ktorá predstavovala mesačný rozpočet družstva odkiaľ ich otec fasoval. Napriek tomu som ich vzal. Tie matné. Riskovať ďalší trapas v inom obchode som nemienil. Dostal som k nim aj podrobný návod. Ide o celokoženú obuv, ktorá môže dlho vydržať, len sa o ňu treba náležite starať. Viem, vydržia veľa a dlho. Otec v nich robil všetko, od zvárania, okopávania až po čistenie pod statkom.

Podľa návodu, prvé - zoznamovacie nosenie nemá trvať viac ako tri hodiny. To som u otca nikdy neregistroval. Ale dobre. Vraj sa nemajú nosiť dva dni po sebe, aby koža preschla a neunavovala sa. Tie otcove oddychovali tuším len v nedeľu poobede. Ale zas on ich k oblekom nenosil. Teta mi odporučila kúpiť si ochranné pomôcky. Krém, impregnačný sprej a sprej do topánok.  Na to si tiež spomínam. Otec mal v garáži takú škatuľu s kefami a čierno čiernym krémom. Keď sa blížil Mikuláš, boxovali sme topánky. Krém mal špecifický pach. Sprvu, ako dieťaťu mi to voňalo, ale na vojne nás prvý mesiac nútili v tej najväčšej únave leštiť si kanady tak, aby sa v nich veliteľ videl. Bolo mi zle z toho zápachu a ešte viac z veliteľa. Tak som si vybudoval odpor k tej vôni a vysokoleštenej absurdnej šikane.

Dnes som si ich, tie manažérske polobagandže, dal. Aby som dodržal trojhodinový zoznamovací topánkový proces, v práci som sa prezul a chcel som si obuť šľapky, ktoré pre tento účel mám v práci. Na mieste, kde ich nechávam (v serverovni), bolo čosi iné. Moje poltopánky k rifliam. Takže som ich nestratil. Len som z práce odišiel v šľapkách. Dúfam, že som šiel hneď domov, do práce totiž nosím oblek. Ten sa so šľapkami nenosí. Teda zatiaľ. Môj syn si raz možno kúpi štýlové, sexi, in a trendy  šľapky k obleku. Kto vie...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.


Už ste čítali?