Prvý problém nastal s internetom. Moja práca vyžaduje, aby som bol neustále on-line. Aj by to šlo, teda internet tu funguje, ale neuveriteľne pomaly. Pokiaľ sa mi stiahli všetky emaily, ktoré vyžadovali moju odpoveď, stihol mi ich odosielateľ dvakrát zavolať. Privádzalo ma to do zúfalstva. Čo nebolo mimoriadne dôležité, som teda odložil o týždeň a zodpovedal som len na emaily bez príloh. Veď sa snáď svet nezrúti.
Druhým problémom bolo ticho. Také to aktívne ticho, na pozadí v diaľke traktor, o čosi bližšie susedovie kravka a štekot psov ohlasujúci akýkoľvek pohyb neznámeho po dedine. V noci bolo to ticho tak ohromujúce, že sa tam nedalo ani spať. Vyskúšal som teda aktívny odpočinok a pustil som sa splniť svoj záväzok, že čo to porobím. Záhrada už nevyhnutne potrebovala opateru. Pokosiť trávu, odburiniť záhradu a orezať pár stromov. „Čo je na tom ťažké..", povedal som si, ako chlapec som to robil celú jar a leto. Odvyknuté ruky som mal čochvíľa samý pľuzgier a neúprosné slnko zo mňa vysávalo energiu. Odtekala po kvapkách potu, čo mi tiekol po tvári. Tak som záhradu striedal s chládkom garáže, kde som sa pokúšal triediť veci na užitočné, haraburdie a odpad. O chvíľu sa mi však kopy haraburdie a odpad zmiešali a nebolo jasné, čo sa musí ešte uchovať na časy „keby čosi" a čo už môže ísť na smetisko. Medzitým som musel presviedčať Barbie, aby jedla a že som jej hnusné antibiotiká neskryl do mäsa (boli v piškótach). Do toho všetkého mi neustále zvonil mobil a volajúcemu som musel prácne vysvetľovať, že si jeho návrh, zmluvu, problém alebo ponuku proste nedokážem pozrieť ihneď. Nechápali môj dedinský status. Aj som ho zavesil na Facebook, ale nepomohlo.
Výsledkom bolo, že v polovici týždňa som nervózny kričal do telefónu, aj na monitor notebooku. Môj krik tak vyrušoval Barbie, že zo svojho pelechu ubolene odkrivkala preč. Hoci, podľa mami aj všetkých príznakov, je už dávno hluchá. V záhrade bolo asi šesť vecí rozrobených a nedokončených, v garáži nezmyselne premiestnené a nakopené veci a ja vystresovanejší ako na začiatku „dedinského výletu". K tomu mi pribudli bolestivé pľuzgiere, spálené plecia a zrejme úpal. Spravené samozrejme nebolo vôbec nič, len som nahneval pár obchodných partnerov a čo ma mrzí najviac, nestihol som svadbu kamarátky. No ďakujem pekne za taký dedinský oddych.
Ako to celé skončilo? Na úpravu stromov som zavolal profesionála a na ostatné veci študentov zo školy, kde vediem dramatický krúžok. Hoci niektoré videli motyku prvýkrát v živote, zvládali to ďaleko lepšie ako ja dedinčan „profesionál" ! Keďže ich bolo dosť, zbavil som sa aj ticha. Barbie to tiež zvládla a má sa výborne, rana sa pekne zacelila. Ja som na ňu neprezradil, že keď chce, počuje a ona zas na mňa, ako som to zvládal ja. Nuž odísť na vidiek za chvíľkou bez stresu nemusí byť také jednoduché ako sa zdá. Ja som si oddýchol až doma a zaspal som, až keď sa po križovatke prehnalo auto so zapnutou húkačkou ...