O ľuďoch, ktorým sa netlieska

Autor: Jozef Černek | 23.1.2016 o 9:09 | (upravené 23.1.2016 o 10:19) Karma článku: 7,26 | Prečítané:  1251x

Divadlo je o ľuďoch. Nielen o tých v hľadisku či na javisku, ale aj o tých v zákulisí. Sú to ľudia, ktorých si málokedy všimnete.

Ľudia, ktorí prichádzajú na skúšky prví a odchádzajú poslední. Ľudia, ktorí so zatajeným dychom škárou cez zákulisné látky alebo cez sklo, sledujú výkony umelcov a často zároveň s nimi šepkajú slová textu. Alebo majú na ušiach sluchátka, prsty na prazvláštnych gombíkoch, rôznych „krúťačoch“  a celé predstavenie sa tak sústredia, že ak by za nimi aj horelo, všimnú si to až pri záverečnom potlesku. Niektorí už mesiace pred predstavením montujú rôzne látky, dosky, plošiny, či vešajú rôzne podoby kulís. Len málo divákov má úplnú predstavu, čo všetko je nutné spraviť pred či počas predstavenia. Myslím to, čo nie je vidieť.

 Ani ja som nemal, dnes už akú takú mám. Ale vždy, keď začnú práce na novom projekte, úprimne žasnem. Nikdy ma neprestane udivovať odhodlanie a úsilie ľudí okolo nášho Dramaťáku. Vlastne doteraz som to nepochopil. Viem takmer úplne presne, prečo to robím ja, viem, prečo to robia deti, viem, prečo to robia dospelí na javisku. Nemá zmysel vysvetľovať pocit pri záverečnom potlesku. Kto nezažil, nepochopí. Kto zažil, nevysvetlí. Je to ako dobehnúť maratón, ako prvá jazda na bicykli bez pomocných koliečok, ako prvá samostatná jazda vlastným autom, len o tisíckrát silnejšie. Je to ako keď vás dieťa, ktoré sa práve naučilo chodiť, objíme len tak, lebo práve toto bolo v celom vesmíre najdôležitejšie. Možno ako prvá upotená pusa od dievčaťa s tou zvláštnou iskrou v oku.
Potlesk, ten  úprimný a ozajstný je prudko návykový. Návykový pre každého, kto odovzdá divákom kúsok srdca a veľkú časť duše. To preto kritika tak bolí, lebo udiera do veľmi otvorených rán.  

Lenže ľuďom, o ktorých práve píšem článok, sa tlieska málokedy. Možno tak na premiére. Diváci nadšení z výkonu zatlieskajú aj tým anonymným menám, ktoré sa snaží režisér spomenúť.  Mne sa stane takmer vždy, že na niekoho zabudnem. Tak nemyslím, že to bude pre tento potlesk.

Naša kostymérka so svojou prácou začína mesiace predtým ako prvý divák zasadne na svoje miesto,  prácu má hotovú po derniére, vlastne ani vtedy nie, lebo kostýmy treba vyčistiť a uskladniť. Robili ste niekedy kostým pre vaše dieťa. Napríklad princeznú?Predstavte si, že ich máte 40 a okrem princeznej kráľovnú, škriatkov, vílya antické postavy. „Kráľovná sa musí  prezliecť a musí to stihnúť za 45 sekúnd. A musí to byť honosné, mysli na to...“ Nekompromisný pokyn réžie...  Na to všetko treba myslieť ale aj na veci, ktoré režisér nevyslovil, ale je treba mu ich odčítať z myšlienok. Kostým musí zvládnuť tanec i hodenie sa na zem, napríklad v premete. Niektoré musia mať vysielačku od mikrofónu a nesmie to byť vidieť. 

Mesiac musí uniesť dvoch ľudí, musí to byť bezpečné, plynulé a nesmie to hučať.“ Maličkosť, už to len spraviť. Ako plošinu, ktorá musí uniesť osem víl a deväť škriatkov. Aha a musí sa otočiť okolo vlastnej osi a byť cestičkou na mesiac.  Naša produkčná objednáva suchý ľad, aby dym nestúpal hore, ale krásne sa plazil, rieši aj prilepenie mikrofónov na telo, ale aj kde bude sedieť primátor, kŕče v nohách od nadmernej záťaže, kŕče v bruchu od prehnaného stresu, vstupenku prezidenta a ochranky, ale  aj druhý pár stratených topánok milej malej, ale trošku neporiadnej víly. Väčšinou v jednom jedinom momente, kedy na ňu, celkom bez dôvodu, kričí režisér, ktorý naposledy spal pred týždňom.
 „Princezná plače, máš tri minúty, aby si ju dala dokopy, spieva prvý hlas v ďalšej skladbe a medzitým vymeň baterky anjelovi, inak máme po predstavení...„  Vtip? Nie, reálny pokyn pre inšpicientku.
Raz, keď budem veľký, spravím predstavenie alebo napíšem knihu o týchto ľuďoch. O ľuďoch, ktorí počkajú, kým Broňa skončí tréning a podľa inštrukcií scénografa maľujú, skrutkujú, vŕtajú, prekladajú a nosia. Prečo? Aby herci mali na premiéru všetko tak ako ktosi kdesi vymyslel.

 19. februára budeme mať obnovenú premiéru predstavenia Sen noci Svätojánskej. Muzikálu, ktorý mal premiéru v roku 2008. Presne si pamätám, ako mi bolo strašne ľúto, že som kričal na Janku, že kostým ktorý navrhla krásnej Helene, nie je dosť pekný a ja nedokážem režírovať, kým nie je tak krásna ako si ju predstavujem.

Napriek tomu tá istá  Janka spravila kostýmy aj do tohto predstavenia. Je tu dvojnásobok hercov, ale aj dvojnásobok ľudí, ktorých na javisku nikdy neuvidíte, ale bez ktorých by sme nikde neexistovali. Nezistil som, prečo to robia, ale ak prídete na naše predstavenie, vedzte, že na konci tlieskate aj im. Za každým úspechom našich hercov, tanečníkov a spevákov sú ľudia, vďaka ktorým existujeme už dvanásty rok. Neviem, čo viac napísať, ako jediné slovo:  Ďakujem

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?