reklama

Môj vianočný príbeh

Bol som už veľký! Veď budúce leto už budem mať desať. Teraz ale nebolo leto, lebo boli Vianoce, práve dnes. S otcom sme šli k starému otcovi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Býval na konci dediny a toho roku sme boli na rade my, aby u nás starý otec strávili Štedrý večer. Sedeli za stolom a modlili sa ruženec. „Dobrý večer, otec!“ pozdravil starého otca môj otec. Ja som si práve uvedomil, že všetci traja chlapi (veď už som mal skoro desať) v malej kuchynke sa voláme rovnako. Menom i priezviskom. Keby stará mama ešte žila a zavolá „Jožko“, nevedeli by sme, ktorý má prísť. Asi preto na rodinných oslavách všetci môjho otca odjakživa (čo si pamätám a to je už skoro desať rokov) volali Ujco. A ja som bol ujcov Jožko. Otec mal veľa sestier a pre ich deti bol Ujcom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Zavolať sme vás prišli na večeru, otec,“ povedal po chvíľke ticha, čo sa starý otec domodlil, môj otec. „Veď hej, ale prv statok treba obriadiť, potom pôjdeme,“ zdvihol zrak od stola bielovlasý muž.

„No poď majsterko, dáme kravkám,“ povedal môj otec a zberal sa do maštale. Otec ma nevolal Ujcov Jožko, to by bolo divné, ale majsterko. Čo bolo vlastne tiež divné, lebo som nebol práve najšikovnejší, ale nepriečil som sa. „Aj hnoj treba vytlačiť, Vianoce sú...,“ vydal ešte pokyn starý otec. Neprotestovali sme, lebo starému otcovi sa neodvráva.

Otec mi dal do ruky česák, aby som obom kravkám po slabinách a bruchu prešiel. On zatiaľ vytlačil hnoj, podstlal čerstvou slamou a nasypal im do válova. Starý otec po chvíľke prišli za nami, ku krave k zadným nohám priložili stolček, kýbeľ a podojili. „A veď sa neondej...,“ párkrát kravu upozornili, keď sa mykla alebo chvostom zahnala. Mlieko bolo treba scediť a dať na chlad. „Na zajtra spravíme tvaroh a už poďme, nech toľko nečakajú,“ vydali ešte pokyn starý otec, pohladkali obe kravy a šli sme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vonku začalo snežiť a v každom dome už svietil vianočný stromček. Aj ten náš. Stromček toho roku priniesol ujo Milan. Sestra a ja sme ho od rána zdobili. Teda skôr sestra, ja som len pomáhal, a nejedol som kolekcie. Naozaj nejedol! Tie dve mali odtrhnuté uško a tretiu bolo treba ochutnať. Veď, čo keby sme zlé na stromček dali? Akoby to vyzeralo. 

Na večeru bola kapustnica, pôstna, kyslá so slivkami. Otec mal aj rybaciu polievku. Boli aj rezne, aj kapor aj dva šaláty. S cibuľou pre otca a s majonézou pre sestru a mňa. Celý dom voňal vianočným jedlom. Ja som rýchlo jedol kapustnicu a šalát. Už ma mäso jesť nenútili, vzdali to. Úplne zbytočne som jedol rýchlo, lebo ostatní jedli pomaly. A darčeky sa smú pozerať, až keď všetci dojedia. Chvalabohu, koláče si dáme až po darčekoch, sľúbila mama. Neviem, načo ich mama robila veľa druhov. Dobré boli len oblátky, také tie čokoládové, linecké, tie s lekvárom, potom ten so žltou plnkou a ten s bielou v trubičke a ešte tie rumové mesiačiky. Bez perníkov by sme sa zaobišli. I keď na druhý deň sa aj tak zjedli... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedli sme tak, že sme videli pod stromček a ja som celý čas tipoval. Jeden z balíkov bude môj... „Najprv podaj starému otcovi!“ prikázala mama, keď sme sa konečne dostali k rozdávaniu darčekov. Dostal papuče, také hnedé, to si pamätám. Čo som dostal ja, už dnes neviem. Ale sestra dostala platňu, to viem, lebo sa veľmi tešila. Nie som si celkom istý, ale vtedy sme tuším Popolušku videli prvýkrát. Teda nevideli, lebo sme sa rozprávali, ale v telke šla. Na jedničke. Mali sme len jedničku a dvojku. Susedia mali aj Rakúšanov a Maďarov, ale my sme mali anténu tak, aby sme mali čo najčistejší obraz na jedničke. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhý deň sme len ležali pod stromčekom (ja doslova), jedli a nerobili nič. Na raňajky, obed aj večeru sme jedli to, čo na Štedrý večer. Okrem kolekcie zo stromčeka, lebo už skoro nebola. Ktosi ju obral a ešte rafinovane nechal pozlátko na stromčeku. Neviem kto, ale tipujem, že sestra. Ona presne vedela, kde na ktorom konári, čo bolo. Ja som mal sotva osem kúskov... no dobre, možno jedenásť. Ale zvyšok spásla ona. 

V ten rok sa nám predĺžili prázdniny. Husto nasnežilo a pre deti neprišiel autobus. Inak sa nedialo nič zvláštne. Bol pokoj, taký vianočný pokoj. V správach nebolo nič mimoriadne, len komunisti sa za čosi pochválili a čosi naplánovali. V správach sa nemohlo povedať to, čo odznelo potichu pri štedrom stole. 

Aj by som vám napísal, ako je to teraz, ale naozaj nestíham. Spomienky ma zdržali a ešte mám kopec práce a uzávierok a zhonu. Dobre, že už nemáme statok, lebo ten treba obriadiť ešte pred štedrou večerou a neviem, či vôbec ja stihnem tú našu.

Chýba nám pokoj, hoc si ho každým rokom viac a hlasnejšie želáme. Už si ho smieme želať, len si to nevážime. Ale príde, vždy príde.

Vianoce majú obrovskú silu, lebo sa skrývajú v očkách detí. Keď sa zažne stromček, pozrite im do očí. Zbadáte tam iskričku. To sú tie Vianoce. Tam je skryté všetko, čo ktosi chcel povedať krásnou vetou a my ju len bezducho opakujeme.

 Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.

Jozef Černek

Jozef Černek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  224
  •  | 
  • Páči sa:  318x

Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík:  PohľadySkoro poéziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu