Môj vianočný príbeh

Autor: Jozef Černek | 9.12.2015 o 11:43 | (upravené 9.12.2015 o 12:11) Karma článku: 12,59 | Prečítané:  900x

Bol som už veľký! Veď budúce leto už budem mať desať. Teraz ale nebolo leto, lebo boli Vianoce, práve dnes. S otcom sme šli k starému otcovi. 

Býval na konci dediny a toho roku sme boli na rade my, aby u nás starý otec strávili Štedrý večer. Sedeli za stolom a modlili sa ruženec. „Dobrý večer, otec!“ pozdravil starého otca môj otec. Ja som si práve uvedomil, že všetci traja chlapi (veď už som mal skoro desať) v malej kuchynke sa voláme rovnako. Menom i priezviskom. Keby stará mama ešte žila a zavolá „Jožko“, nevedeli by sme, ktorý má prísť. Asi preto na rodinných oslavách všetci môjho otca odjakživa (čo si pamätám a to je už skoro desať rokov) volali Ujco. A ja som bol ujcov Jožko. Otec mal veľa sestier a pre ich deti bol Ujcom.

„Zavolať sme vás prišli na večeru, otec,“ povedal po chvíľke ticha, čo sa starý otec domodlil, môj otec. „Veď hej, ale prv statok treba obriadiť, potom pôjdeme,“ zdvihol zrak od stola bielovlasý muž.

„No poď majsterko, dáme kravkám,“ povedal môj otec a zberal sa do maštale. Otec ma nevolal Ujcov Jožko, to by bolo divné, ale  majsterko. Čo bolo vlastne tiež divné, lebo som nebol práve najšikovnejší, ale nepriečil som sa. „Aj hnoj treba vytlačiť, Vianoce sú...,“ vydal ešte pokyn starý otec. Neprotestovali sme, lebo starému otcovi sa neodvráva.

Otec mi dal do ruky česák, aby som obom kravkám po slabinách a bruchu prešiel. On zatiaľ vytlačil hnoj, podstlal čerstvou slamou a nasypal im do válova. Starý otec po chvíľke prišli za nami, ku krave k zadným nohám priložili stolček, kýbeľ a podojili. „A veď sa neondej...,“ párkrát kravu upozornili, keď sa mykla alebo chvostom zahnala. Mlieko bolo treba scediť a dať na chlad. „Na zajtra spravíme tvaroh a už poďme, nech toľko nečakajú,“ vydali ešte pokyn starý otec, pohladkali obe kravy a šli sme.

Vonku začalo snežiť a v každom dome už svietil vianočný stromček. Aj ten náš. Stromček toho roku priniesol ujo Milan. Sestra a ja sme ho od rána zdobili. Teda skôr sestra, ja som len pomáhal, a nejedol som kolekcie. Naozaj nejedol! Tie dve mali odtrhnuté uško a tretiu bolo treba ochutnať. Veď, čo keby sme zlé na stromček dali? Akoby to vyzeralo. 

Na večeru bola kapustnica, pôstna, kyslá so slivkami. Otec mal aj rybaciu polievku. Boli aj rezne, aj kapor aj dva šaláty. S cibuľou pre otca a s majonézou pre sestru a mňa. Celý dom voňal vianočným jedlom. Ja som rýchlo jedol kapustnicu a šalát. Už ma mäso jesť nenútili, vzdali to. Úplne zbytočne som jedol rýchlo, lebo ostatní jedli pomaly. A darčeky sa smú pozerať, až keď všetci dojedia. Chvalabohu,  koláče si dáme až po darčekoch, sľúbila  mama. Neviem, načo ich mama robila veľa druhov. Dobré boli len oblátky, také tie čokoládové, linecké, tie s lekvárom, potom ten so žltou plnkou a ten s bielou v trubičke a ešte tie rumové mesiačiky. Bez perníkov by sme sa zaobišli. I keď na druhý deň sa aj tak zjedli... 

Jedli sme tak, že sme videli pod stromček a ja som celý čas tipoval. Jeden z balíkov bude môj... „Najprv podaj starému otcovi!“ prikázala mama, keď sme sa konečne dostali k rozdávaniu darčekov. Dostal papuče, také hnedé, to si pamätám. Čo som dostal ja, už dnes neviem. Ale sestra dostala platňu, to viem, lebo sa veľmi tešila. Nie som si celkom istý, ale vtedy sme tuším Popolušku videli prvýkrát. Teda nevideli, lebo sme sa rozprávali, ale v telke šla. Na jedničke. Mali sme len jedničku a dvojku. Susedia mali aj Rakúšanov a Maďarov, ale my sme mali anténu tak, aby sme mali čo najčistejší obraz na jedničke. 

Druhý deň sme len ležali pod stromčekom (ja doslova), jedli a nerobili nič. Na raňajky, obed aj večeru  sme jedli to, čo na Štedrý večer. Okrem kolekcie zo stromčeka, lebo už skoro nebola. Ktosi ju obral a ešte rafinovane nechal pozlátko na stromčeku. Neviem kto, ale tipujem, že sestra. Ona presne vedela, kde na ktorom konári, čo bolo. Ja som mal sotva osem kúskov... no dobre, možno jedenásť. Ale zvyšok spásla ona. 

V ten rok sa nám predĺžili prázdniny. Husto nasnežilo a pre deti neprišiel autobus. Inak sa nedialo nič zvláštne. Bol pokoj, taký vianočný pokoj. V správach nebolo nič mimoriadne, len komunisti sa za čosi pochválili a čosi naplánovali. V správach sa nemohlo povedať to, čo odznelo potichu pri štedrom stole. 

Aj by som vám napísal, ako je to teraz, ale naozaj nestíham. Spomienky ma zdržali a ešte mám kopec práce a uzávierok a zhonu. Dobre, že už nemáme statok, lebo ten treba obriadiť ešte pred štedrou večerou a neviem, či vôbec ja stihnem tú našu.

Chýba nám pokoj, hoc si ho každým rokom viac a hlasnejšie želáme. Už si ho smieme želať, len si to nevážime. Ale príde, vždy príde.

Vianoce majú obrovskú silu, lebo sa skrývajú v očkách detí. Keď sa zažne stromček, pozrite im do očí. Zbadáte tam iskričku. To sú tie Vianoce. Tam je skryté všetko, čo ktosi chcel povedať krásnou vetou a my ju len bezducho opakujeme.

               Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?