Môj Dramaťák

Autor: Jozef Černek | 23.5.2014 o 10:29 | (upravené 23.5.2014 o 10:35) Karma článku: 8,42 | Prečítané:  890x

Máme si vraj dať spraviť logo. Robí sa to tak, že na FB urobíte súťaž a vyhrá to logo, ktoré bude mať najviac lajkov. A potom ho buď použijete alebo nie.  Nejaké zviera vo mne strašne zahučalo a cítil som ako sa mi valí krv do hlavy a páli mi korienky vlasov. Asi som aj funel ako býk v aréne. Nie úplne normálna reakcia, ja viem. Veď je to myslené dobre a presne takto by som to spravil aj pre firmu. Lenže toto je iné. Úplne iné. Dramaťák, naše malinké divadelné zoskupenie, je krehké ako bábika z porcelánu. Každý deň má rovnako blízko ku krachu ako ku sláve. Každá jedna hádka, roztržka, intriga, nevôľa sponzora kvôli hlúpemu statusu na FB ho môže udupať do prachu zabudnutia a už nikdy nevzkriesiť. Dramaťák sme postavili z ničoho, i keď z polien, čo nám hádzali pod nohy, by sme mohli postaviť aj Theatre Globe... A dnes, tu ho máš, potrebujeme profi logo. 

Ako malý som mal tak raz za dva týždne v oblasti srdca úporné bolesti. Keď to prišlo, až ma hodilo do drepu. Lekári na nič neprišli a tak to nazvali neurovegetatívnou dystóniou. Keďže o nič nešlo, naučil som sa pretrpieť tú chvíľku a život šiel ďalej. Potom sa to stratilo a objavilo sa to až nedávno. Dramaťáku sa teraz darí a možno preto občas nejaký ten atak. V maili, SMS-ke a na hrudi. 

V našom malom mestečku budeme hrať už sedemnásty krát. Úžasné číslo za necelé tri mesiace v mestečku, kde je Slovákov niečo medzi 30 až 35 percent. Navyše decká to baví a väčšinu času je fakt skvelá nálada. Najmä po predstavení, keď sa rozdávajú autogramy a malí diváci sa pretekajú, ktorí z nich má kompletnú sériu podpiskariet. Ak by sa tá úžasná energia dala preniesť do elektrickej, môže Komárno svietiť týždeň z každého nášho predstavenia. 

Naša produkčná dostáva kvety a bonboniéru za rezerváciu lístkov. Technici aj správca divadla pred predstavením s hrdosťou nosia tričká s nápisom Snehulienka. Pred desiatimi rokmi som sa musel domovníkovi prosiť, aby nám dovolil ešte hodinku skúšať pri jednom reflektore. Na topánky ku kostýmom sme nemali, tak sme si všetci svorne obuli čierne čínske tenisky, aby ľudia videli, že patríme k sebe. 

Naše svetlušky (rozumej osvetľovači) pred predstavením ešte skúšajú svetelné efekty a bodové svetlá. S druhým tímom, ktorý riadi laserovú show sa dorozumievame vysielačkami. Naše prvé predstavenia mali svetlá o čosi jednoduchšie. Na začiatku predstavenia sme rozsvietili a na konci zhasli. Dovolili nám používať len 6 reflektorov, aby naše divadielko nespálilo moc elektriny. Ak by to šlo, diváci by odchádzali už po tme. 

Máme nádherné vstupenky, kvalitný papier s fotkami detí a časom predstavenia. Čas je vždy trochu nezvyčajný. 15:56 alebo 18:27, riaditelia namietajú: „Prečo tak divný čas, o čo Ti ide?” 

Je to už dekáda, čo som sa prosil ľuďom, aby prišli na naše predstavenie: „Áno, sú to len deti, ale verte mi, že sa vám to bude páčiť. Budeme hrať o piatej hodine a štvrtej minúte…” „Prečo práve vtedy?“ spýtal sa takmer každý. „Práve pre toto, že ste sa spýtali a tým pádom si to zapamätáte… Sme iní a chceme byť iní, príďte a uvidíte…,” odpovedal som vždy s hrdosťou na naše, vlastne v tom čase, na moje deti. Áno, k deťom z Dramaťáku som sa na začiatku hlásil len ja. Aj ich som učil, aby boli hrdé, ba dokonca namyslené na to, čo robia. Občas si totiž museli vypočuť “dobre mienenú” poznámku nie len od spolužiakov, ale aj učiteliek. No a čo, tak sme iní, a?

Dnes mám v maili asi šesťdesiat žiadostí do Dramaťáku, volajú mi mamičky, oteckovia ma navštevujú v práci a dokonca aj učiteľky mi nechávajú odkazy. Pred ôsmimi rokmi som dostal odkaz od rodiča, že na premiéru svojho dieťaťa nepôjde, pretože on do Matice slovenskej nevkročí… Celkom som ho chápal ako človeka, Matica slovenská sa niekedy prejaví naozaj zvláštne, ale ako rodiča ho nepochopím nikdy. 

Našťastie, toto sa nám už nestáva. Máme rodičov, čo sedia na každom jednom predstavení a spolu s nami tŕpnu, či pôjdu všetky odposluchy, či naša inšpicientka stihne povymieňať vo všetkých mikrofónoch baterky. 

Prvý profesionálny mikrofón sme kupovali do prvého muzikálu, stál toľko, čo boli moje dva mesačné platy. Vždy keď som otváral ten čierny kufrík a hľadal najvhodnejší spôsob pripnutia na telo našej speváčke, mal som zimomriavky. Keď sme skúšali s Evelynkou náš prvý odposluch, musel som ju zvučiť. Jediný som totiž mal nervy načítať si celý manuál k zložitému mix pultu a zosilovačom. Trvalo nám hodiny, kým sme sa dopracovali k tomu, že sme našli spôsob ako to počas predstavenia nezapíska. Lietal som medzi mixpultom a javiskom ako namydlený blesk, dievčatá sa tvárili trpezlivo, ale mali ma plné zuby. Evelynka a ani zvyšné baby nakoniec odposluchy nepoužívali. Bolo to na nás príliš zložité. Dnes majú svoj ešte aj tanečnice, aby to ako celok fungovalo čo najlepšie. 

S Dramaťákom som si preskákal všeličo. Robili nám zle vlastní, ale aj cudzí. Rovnako tak sa k nám hlásili i nehlásili ľudia, riaditelia, sponzori a inštitúcie. Dávali nám ceny, aj nás chceli zruinovať. Vďaka ľuďom, ktorí sú so mnou od úplného začiatku až dodnes a je im jedno, či nám tlieskajú alebo nás ohovárajú, je to tých najúžasnejších desať rokov aké si človek môže želať.

 Robiť divadlo je krásne zložité. V hlave vám to urobí taký mišmaš, že keď vám niekto chce siahnuť na Dramaťák a vy neviete, či ide hladiť alebo udrieť, zahučí vo vás zviera.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?