Necítim nič

Autor: Jozef Černek | 20.4.2014 o 18:00 | (upravené 20.4.2014 o 21:19) Karma článku: 6,94 | Prečítané:  937x

Že som sa narodila do tejto väčšej dediny bol vlastne nápad mojich rodičov. Vlastne pôvodne mali iný nápad. Len sa stala nehoda… vlastne, prepáčte, náhoda. Vraj šťastná - hovorieval otec. Vraj milá - hovorievala mama. Ešte predtým ako… Nechajme to. Taký nápad dostali ešte aspoň raz. Teda myslím, lebo mám aj brata. Neviem či on bol náhoda, ale vraj ak ja som bola darom z lásky, tak on bol za trest. Hovorieval to otec. Keď šiel z rodička. Ale nechali sme si ho. Inak sa to vraj ani nedá. Ale mne bol podozrivý hneď od začiatku. Prišiel… vlastne čo prišiel… niesť ho museli… V kočíku, v perinke a nevedel nič. Len mrnčať a plniť plienky. A len tak medzi nami… Moc nevoňal.

Naši ho mali radšej, aj keď on bol za trest. A to len preto, že bol maličký. Ako keby byť maličkým mala byť nejaká zvláštna výsada. „Marko nemôže ísť vyniesť smeti, je ešte maličký.Zober Marka von so sebou, veď je ešte maličký..." Och!

Nikoho nezaujíma, že aj ja mám svoje potreby. A Adam ma určite v parku nepobozká, keď s nami bude zas môj debilný brat. Stavím sa, že zas bude žrať dážďovky. A potom ešte ja doma dostanem, že je ufúľaný. „Marko je maličký, on smie všetko! Ja nič!" A pritom dážďovky žerie on. Samozrejme výprask dostanem ja, lebo vraj ho mám strážiť. Neviem, kto toto vymyslel. Chcel cmúľať žabu a to som mu nedovolila. Proti žabe boli dážďovky ešte fajn obed. Aj Adam sa smial. Má tak krásne oči. Adam, nie Marko. Marko má oči úplne obyčajné, ako malý ufúľaný umrnčaný debilný brat požierajúci červy. Adam ma skoro pobozkal. Už sa mu leskli oči, naklonil sa ku mne... a ten môj retardovaný brat dobehol s dážďovkou medzi zubami. Ja sa asi nikdy nebudem bozkávať.

Ale mať brata je fajn. Najmä keď... Keď mama odišla z práce. Keď sme my skoro odišli od nej. Vtedy je mať brata fajn, lebo ho smiete držať za ruku a tváriť sa, že to preto, lebo je ešte maličký. Ach mama a jej démoni...

Vlastne ono to nie je dedina, kde som sa narodila. Hrdo si hovoríme mesto. I keď klebety sa tu šíria rýchlejšie ako na dedine. „A krčiem je tu viac ako kostolov," to vždy hovoril Monsi... teda náš pán farár. To vlastne on nám zachránil rodinu... Teda to, čo z nej ostalo. Marka som držala za ruku, keď som hovorila otcovi, aby od mamy odišiel. Tí jej debilní démoni! Ja viem, zradila som vlastnú mamu! Ale Marko bol ešte malý a otec mladý. To nebola mama ako sa patrí. Jej démoni boli ukrytý všade... vo všetkých podnikoch, v každých potravinách. Aj keď si hovoríme mesto, sme len blbá, poondiata debilná dedina, kde každý pchá nos do všetkého.

Že mama pije sa hovorilo všade. Keď som šla po Marka do škôlky, keď som šla s otcom nakúpiť, šepkali si to ženy, keď som šla na spoveď... „To je tá malá... viete ... jej mama pije..." Trčalo im to z očí... Všetkým a všade...Ja viem, zradila som vlastnú mamu. Bola som ešte dieťa a cítila som sa ako dospelá. Cítila som, že musím bojovať ja, za otca, za Marka, za seba... Dnes už necítim nič. Radšej.

Ale s mamou nás to spojilo. Vraví sa, že občas sa musíš dotknúť dna. To nebolo dno, bolo to bahno, hlboko pod dnom. Vtedy, keď som ju zradila, som bola zrazu blízko pri nej. Tak blízko ako len môžete byť. Monsi nám strašne pomohol. Do práce sa už nikdy nevrátila, ale démonov sa už nebojíme. Áno, my.

Hovoríme si všetko. Držíme spolu. Ako rodina. Aj s Markom, mojím bratom. Lezie mi na nervy, ale už tak strašne nesmrdí. Občas mi naozaj chýba. Viem, že aj ja jemu, aj keď tvrdí, že nie a že je rád, že detská izba je len jeho. On mi rozumie. Aj mama, ale Marko rozumie aj tomu prázdnu. Dnes už necítim nič.

Odkedy si pamätám, tak som milovala tanec. Hýbať sa v rytme hudby a nemyslieť na nič. Len na ten moment, keď Ti srdce začne biť tak ako do teba plynú tóny. Keď sa stávaš hudbou, keď ty si tancom. Nemusela som sa to nejako strašne učiť, proste to šlo. V hlave sa mi vypol svet a bola len hudba. Hudba a ja. Tancom poviete všetko. Tancom sa dá milovať, smiať sa aj plakať. Tancom môžete cítiť svet a všetky jeho farby. Milovala som ten pocit. Milovala som, keď som šla na tréning, keď som si viazala topánky, aj keď mi pot tiekol po chrbte. Tanec vám pomôže snívať aj zabudnúť. Môžete byť čím len chcete, milovať, smiať sa aj plakať. Tanec je život a ja by som ho tancu aj dala...

Vlastne tanec si vzal len časť života. Ono to tak býva. Najviac vám ubližuje ten, čo ho milujete najviac. Čosi mi ruplo v kolene. Uprostred tanca. Som hrdinka. So slzami v očiach som dotancovala.To bol fakt fasa nápad. Tak skvelý nápad až som necítila nič.

Nič iné len bolesť, ale takú, že sa zhmotnila do červenej hmly. Injekcie, operácia, injekcie a ďalšia operácia. To bol fasa nápad. Lekár mal strašne hlboký pohľad. Občas ho ešte stretávam... Aj mame sa páčil. Asi aj ona jemu... Žiarlim na mamu... Je to normálne?

Injekcie dostávam dodnes a koleno už nikdy, nikdy, nebude také ako by malo byť. Tanca sa ale nevzdám, to nejde. Toho lekára aj injekcií áno, ale tanca.... Tanca, nie! Aj keď to bolí, bolí to tak strašne, že niekedy cez tú hmlu nevidím. Ale stačí len trošku chcieť a necítim nič. Len hudbu. Len tanec. Potom, keď vypnú hudbu, až potom sa ozve to poondiate koleno, zapne sa bolesť. Chýbajú mi tie injekcie, chýba mi ten jeho pohľad. Ale nejde to, žiarlim na vlastnú matku... Je to normálne?

Vždy som chcela byť niekým iným. Ja viem, každý máme svoj osud, svoj kríž a nik to ľahké nemá. Na mňa toho ale bolo moc. V mojom živote to všetko vždy šlo z prudka. Väčšinou prudko dolu. Vždy, keď sa zdalo, že už je všetko fajn, vždy keď som niekoho milovala, niečo sa stalo. Možno je lepšie necítiť nič.

Otec priniesol šteniatko. Malú zlatú kôpku s krásnymi očkami a ňufáčikom. Nedalo sa inak, museli ste ju milovať. Poslúchala všetkých, ale mňa mala najradšej. Bola ako ja, nikdy nepostála a za každých okolností bola veselá. Behala, lietala, každého vítala. Vlastne aj vtedy... to debilné auto chcela len privítať... Vždy keď niekoho milujem, čosi sa stane... Lepšie by bolo byť niekým iným a necítiť nič.

Na strednej som sa prvýkrát bozkávala. Nie s Adamom... Ten sa kdesi stratil medzi sídliskom a kúpaliskom našej veľkej dediny. Pardon, malého mesta.Naši si vzali pôžičku a ja som sa dostala do Ameriky. Naši ju ešte platia a ja som už pár rokov späť. Stálo to za to? Neviem. Bolo to moderné, bolo to iné a bolo to fajn. Tam som mala americkú mamu. Veď nie ozajstnú, ale na ten rok mi bola mamou. Prísnou a milovanou mamou, vlastne vďaka nej spíkujem celkom obstojne. A môj prvý bozk? Toto vás zaujíma? Viete, že černosi voňajú akosi inak? Vraj sú inak vyvinutí... Vraj... hovorí sa to... Ja vám neodpoviem. Mne sa dejú len čudné veci. Teda, ak čudné znamená zlé... Americká mama už nie je v Amerike. Už nie je ani na tomto svete. Bojím sa niekoho milovať, tak necítim. Tak radšej necítim nič.

Bolo by lepšie byť niekým iným. Možno preto som herečkou. Ja viem, ešte to nesmieme tvrdiť, chýba nám papier, či angažmán alebo honorár. Vôbec nie je isté, či niečo z toho niekedy bude niesť moje meno. Ale je to tak lepšie. Byť niekým iným, cítiť ako niekto iný, milovať, smiať sa a plakať ako niekto iný. Pretože ja... Pretože ja necítim nič, je to tak lepšie.

Toto ale nie je koniec. Toto nie je ani len začiatok. Je to len o tom, že milovať, milovať niekoho alebo niečo bude vždy bolieť. To preto, aby sme cítili život. Život je láska a tá občas bolí. Aj keď sa tvárime, že necítime nič.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?