Mohol by som písať o rodičoch a to by bolo aj na samostatnú knihu. O ich entuziazme, o ich tolerancii, ich snahe a podpore, aj o ich slovách. Alebo by som mohol písať o Viktorovi, ktorý sa tvári prísne, keď deti robia neporiadok, ale položil by za ne život, aby ich ochránil. Vidíte, presne preto píšem o vás, vlastne o nás, až dnes. Nevedel som, ako začať. Jasné, najjednoduchšie by bolo začať Majom alebo malou Snehulienkou. Urobím to inak, napíšem vám, čo cítim ja.
Viete, prečo náš pokrik nezačínam nikdy ja? "Divadlo za všetkých..." Nedokážem to... Vždy sa mi zlomí hlas. Desať rokov ten pokrik (vymyslela ho Robina, keď sme hrali Obžinky) znamená, že ideme hrať. Že sme sa dostali do ciela a tam v hľadisku už sú ozajstní diváci. Sedia a čakajú čo sme to zas vymysleli. Vždy, keď ten pokrik počujem a zažijem, niečo vo mne mi premietne obraz všetkého toho krásneho, čo sme spolu zažili. Pre vás je to dnes Snehulienka a zopár trpaslíkov. Pre mňa to začína kulisami postavenými z kartónu pri Dobrodružstve na obžinkoch až po scénografa Riša a špeciálne efekty pre zázračné Zrkadlo. 10 rokov. Preto sa vždy odvrátim. Je to prisilný pocit aj pre 111 kíl čistej váhy.
Viem, už dávno nemusím chalanom od techniky hovoriť, kedy otvárať oponu. Vedia to lepšie ako ja. Ale na to sa teším najviac. "Opona prosím..." Ešte ste neboli na svete, keď som mal možnosť vidieť do zákulisia akéhosi divadla. Vôbec neviem, o čom bolo, ale bol tam človek s vysielačkou v uchu a povedal tie magické slová. "Začínam predstavenia, prosím svetlá na stred, zvuk dolu a opona prosím...."
Každá hra má svoje úskalia, svojich hrdinov, svoje silné i slabšie miesta. Keď začíname a Viki sa dostáva k refrénu prvej skladby, zatváram oči a snažím sa vsugerovať jej ten správny rytmus. Ja sám by som ho netrafil nikdy, ale viem, že keď zatvorím oči a Klaudia na okamich vedľa mňa stŕpne, tak to dievčatá dajú. S Ivankou jej skladbu vzadu spievame vždy všetci. Najmä tú krutú pasáž. Už pred skladbou nikto ani nemukne a Janke zbelejú hánky na prstoch, lebo vie, že aj po stýkrát treba držať palce.
Ideme naživo. Áno, diváci by si nevšimli, ak by sme pustili playback, ale načo by potom bolo všetko to trápenie? "Dnes paráda nie?" pýta sa po skladbe aj technik od laserov a pritom ani potuchy nemá, koľko sme to cvičili a koľko to bolo trápenia... My robíme divadlo inak. Všetci všetko. Spolu čakáme na prvý potlesk, spolu riešime, že nový reflektor nechce svietiť zelenou, spolu hľadáme moje červené ponožky.
Ja naozaj neviem, akú dieru do umeleckého sveta sme to vlastne spravili. Neviem, čo pre vás Dramaťák bude znamenať o desať rokov. Viem len, že svet okolo nás je plný zvláštneho zla. Keď náhodou zapnem televízne noviny, príde mi strašne zbytočné do tohoto sveta priviesť dieťa. Ale dnes som videl, ako vám žiarili oči, keď začali lietať od divákov tie plyšáky, uvedomil som si, že keď pre nič iné, tak pre tento pohľad to všetko za to stálo.
Nemusíte robiť práve divadlo, môžete robiť čokoľvek na svete. Postavili sme muzikál z ničoho. Postavili sme predstavenie, ktoré zdvihlo zo sedadla divákov, prekročili sme vlastný tieň a to niekoľkokrát. Dnes máte ...násť a zajtra zmeníte svet. Snáď budem pri tom...
