Keby

Autor: Jozef Černek | 24.9.2013 o 10:16 | (upravené 24.9.2013 o 11:12) Karma článku: 12,41 | Prečítané:  1980x

Bol to vlastne celkom obyčajný piatok. Mal som ten týždeň v práci voľno a podarilo sa mi nejak pripliesť sa k filmu. U nás v pevnosti sa točil film o židovských umelcoch. Naše decká a ja sme tvorili trpiaci a umierajúci dav.  Asi to neviem inak, ale nejak sa stalo, že som sa mohol hrať na pána dôležitého. Nie je tajomstvom, že to mám rád. Behal som, lietal, vybavoval a keď som mal dojem, že ma nie je vidieť, kričal som po ľuďoch. Ozajstný režisér to zhovievavo kvitoval, nemusel on. Väčšina „mojich detí" sa na tom podieľala. Aj Julka, primáška, speváčka, prosto dievča s úžasným talentom.  Tí, čo nás poznajú vedia, že patrí k tej dvadsiatke ľudí, čo tvorí polovičku mojej existencie. Tak ako Slavo, tanečník, vďaka ktorému naši Rebeli majú úspech.  Predošlý deň bol mimoriadne náročný, v noci v päťnástich stupňoch sme polievali ľud, aby sme vytvorili dojem dažďa. Preto som nenamietal, keď Julka vyhlásila, že mi už kašle na celý film, spravila dosť a chce sa stretnúť so Slavom. Mal som trvať na svojom...Keby boli so mnou, ochránim ich... Keby...Zrazu ich je moc.

Bolo niečo pred desiatou večer, práve sme dotočili poslednú klapku a ja som šiel s komparzistkami do muničkáku, z ktorého filmári spravili maskérňu. Volal mi Marek a zlomeným hlasom mi opatrne vysvetloval, čo sa stalo. Nepovedal som ani slovo, Kristínka vedľa mňa sa rozplakala. Vždy nejak zvláštne dokáže odhadnúť, že sa niečo stalo. V nemocnici som bol asi o tridsať sekúnd.

Šli po prechode pre chodcov a vodič ich zaregistroval až keď Julkina hlava dopadla na kapotu auta. Zrámovalo ich to oboch, Slavo ešte vstal a chcel ísť za Julkou. Dolámaná noha ho ale položila späť na zem. Julku postavilo, ale keď si uvedomila, že si ruku vidí inde ako si ju cíti. Ľahla si a čakala. Vodič v zmätku sa hneď chcel dohadovať. Najviac dochrámaná Julka naňho kričala, aby neriešil policajtov, ale hneď volal sanitku. Nedokázal vysvetliť kde sú, musela ona. Taxikár na nich ešte trúbil, aby nevylihovali na ceste - ožrani. Nik z nich nemal v krvi ani ň, možno tak debil taxikár.

V nemocnici bolo strašné ticho.  Je príšerné, keď zrazu neviete, čo spraviť. Len čakať. Nedalo sa. Pozobúdzal som polku vedenia nemocnice. Bolo pol druhej ráno, keď sme sa konečne k niečomu dopracovali. Slavo tanečník má vážnu  zlomeninu kolena, Julka huslistka komplikovanú zlomeninu ramennej kosti a kompresné zlomeniny stavcov. Obaja sú už po prvej operácii, Julka je v Zámkoch a čaká ju operácia chrbtice.

Mohol by som teraz písať o sestričkách, o lekároch, o rozdieloch nemocníc. Mohol by som písať ako ma neznášajú sestričky a lekári, ale aj o tom, ako sa nám snažia pomôcť. Ale nebudem. Nech to je ako je, život a to či tých dvoch mladých ľudí vôbec postavíme na javisko a kedy to bude, závisí teraz od lekárov, sestier a poisťovne.

Jedna sestrička, keď som bol opäť raz nedobitný a nerpíjemný, sa ma spýtala, či si myslím, že tí dvaja sú jediní zranení v krajine. „Žiaľ, pre vás asi nie, ale pre mňa rozhodne áno a obaja vieme, že zvoniť neprestanem, neviem im inak pomôcť..." Neviem totiž robiť nič iné, len sa hrať na pána dôležitého, teraz to ale rád nemám.

Mama (tiež zdravotná sestra) kázala, aby som sestričkám dal kávu a čokoládu. Priniesol som dve igelitky a v deň, keď bude Slavo s Julkou tancovať, venujem nemocnici taliansky kávovar. Ak mi teda ešte riaditeľ niekedy zdvihne telefón.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?