Neurodzený psík Archybald

Autor: Jozef Černek | 21.5.2013 o 19:33 | Karma článku: 17,90 | Prečítané:  964x

Artúša sme priniesli z Hornej Zlatnej aj s jeho bratom Levim. Pôvodne sme chceli len jedného psíka, ale akosi sme každý vzali na ruky iného, a potom sa nikto nechcel toho svojho vzdať. Vzali sme teda oboch, veď sa aspoň môžu spolu zabávať. Dvor aj záhrada sú dosť veľké na tak malých psov, takže to problém nebude. „A dnu do domu, ich za nič na svete nevpustíme... ." Taká bola dohoda. Samozrejme, porušili sme ju hneď v prvý večer, bola búrka a oni šteniatka s rozkošnými papuľkami, takže to sa vlastne neráta. Ich najväčšou zábavou bolo klbčenie. Malé guľky, jedna žltá a druhá čierno biela, sa púšťali do seba pri každej možnej príležitosti. Akékoľvek snahy odučiť ich to, alebo vôbec naučiť ich niečo ako sadnúť, alebo nedajbože ľahnúť, stroskotali na ich snahe zneškodniť sa navzájom.

Oba psíci majú neurodzený pôvod a moja snaha založiť plemeno Hornozlatnianského teriéra sa tiež neuchytila, tak sme im vymysleli aspoň urodzené mená. Archybald a Levi Strauss. Arči pre čierno-bieleho a Levo pre žltého, ktorý svojím zjavom aj tak pripomína leva. Nikdy sa medzi sebou nedokázali dohodnúť, ktorý bude na dvore šéfovať i keď voľby, rozumej bitky, boli častejšie ako zasadnutia nášho paralmentu. Občas sme tie voľby museli ukončiť vodou z hadice, najmä keď boli u nás decká zo súboru. Totiž psíci, ktorí spolu mohli vážiť najviac 10 kíl, dokázali vydávať zvuky všetkých šeliem z džungle ako pri povstaní predátorov.  Zaujímavé je, že keď bolo treba zdrhnúť, alebo voľačo vyparatiť, na tom sa dokázali vždy vzácne zhodnúť. Myslím, že susedia sa dlho čudovali, prečo behám po sídlisku okolo kontajnerov a vykrikujem „Arči, Levo, domov!" Vždy, keď sa vrátili, samozrejme z úplne inej strany a ďaleko skôr ako ja, šťastní sa mi synchrónne chvostami smiali ako ma zas raz dobehli.

Keď sme im dávali jesť, hoc mali dve misky, jeden sa vždy kŕmil a druhý sa šiel dať hladkať. Samozrejme dosť na seba žiarlili, takže to vyzeralo tak, že Arči si uchmatol granulu a už utekal vytlačiť odo mňa Leva. Ten využil príležitosť a šiel sa najesť. Avšak nemohol dopustiť, aby bol Arči na mňa sám, tak na neho preventívne vyletel s vycerenými zubami. Bolo pre nich zložité vybrať si hladkanie alebo žrádlo, ale bolo jasné, že ani jeden nemože mať niečo len pre seba.

V dome na zníženom prízemí máme ambulanciu zubára, kreslá sú otočené smerom do záhrady. Okná sú dostatočne nízko na to, aby psíci, keď sa postavia na zadné, mohli sledovať, čo sa v ambulancii deje. Sestričky si ich dosť obľúbili a najmä deti sú nadšené, keď psíci so záujmom sledujú priebeh osádzania strojčekov. Vlastne videli toľko úkonov, že by kludne mohli byť dentistami. Len neviem, či by to prešlo, lebo by sa isto nevedeli dohodnúť, kto je lekár a kto sestra.

Možno preto sa Artúš ani moc nebál, keď som ho na rukách bral do ambulancie. Poznal to prostredie dôverne, aj keď toto bola predsa len iná ambulancia. Neviem, nakoľko vnímal čo sa okolo neho deje, viem len že mal bolesti a niesol to statočne.  Nebolo možné mu pomôcť, a tak som na otázku lekárky či to ukončíme, nemohol nič iné spraviť, len prikývnuť.

Boli so mnou baby zo súboru, tak som sa to snažil niesť najstatočnejšie ako sa len dalo. Chvíľu ale trvalo pokial som nastúpil do auta a nemyslím, že sa mi podarilo ukryť slzy, aj keď som sa snažil. Celú cestu domov sme mlčali.  Artúša som domov nedoniesol, nedokázal som to. Na klinike sa o všetko postarajú. Po zaplatení som sa snažil udržať pevný hlas a poďakovať. Lekárka ma však zastavila: „...za to sa neďakuje..."

Levo ma privítal, ako vždy, s obrovským nadšením. Psíci sa vždy strašne tešia, keď sa vrátite domov a je jedno, či ste boli len v obchode alebo na dvojtýždňovej ceste. Keď som mu dával jesť, chvíľu jedol a hneď zas odbehol dať sa pohladkať a zas jesť, hoc ho už nikto nevytláčal.

Niekedy sa svet nekrúti tým správnym smerom a musíme robiť  zložité rozhodnutia. Pred desiatimi rokmi sme si vzali psíkov dvoch, dnes je na dvore už len jeden. Medzitým však bolo desať rokov.

Archybald bol milý psík, ktorý síce nepoznal povel sadnúť, ale za to obveseloval celý dom, ambulanciu a dve generácie tanečníkov nášich súborov. Jeho život mal zmysel.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?