Najdrahšia Lea,

Autor: Jozef Černek | 12.5.2013 o 11:11 | (upravené 12.5.2013 o 13:28) Karma článku: 15,28 | Prečítané:  1399x

úvodom môjho blogu Ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem, bozkávam Teba i celú rodinu... Tak takto, Leuš, nás učili pred tridsiatimi rokmi písať úvod listu. Smiešne, že? Dnes sa to už nepoužíva, lebo listy sa píšu len úradom a úrady píšu nám. Väčšinou nič milé, iba kedy a koľko komu zaplatiť. Už sa nepíše ani len prečo a už vôbec sa nepozdravujeme a nebozkávame. Ešte nám píšu aj obchodníci, ako na nás myslia a prečo si máme niečo u nich kúpiť, ale to je len reklama a tá sa už ani nečíta. My, bežný, neúradný, nereklamný ľud si píšeme maily a smsky. Tam sa ale zbytočnosti nepíšu. Všetko sa skracuje. Taká sms musí byť krátka, výstižná, napríklad: „Rande? Obed? Platím ja...čas a miesto dohodneme na facebooku." To je dnes pozvanie na schôdzku. Je tam všetko: o čo ide, že sa bude podávať strava a kto to platí. Čo tam po nejakom pozdravovaní a bozkávaní nie? Jedno aj druhé bude snáď súčasť randenia. Ale to sa predsa vie, tak na čo to vypisovať. Škoda času a kreditu.

Tamarka, budúca Leina veľká sestričkaTamarka, budúca Leina veľká sestričkaRoberta Krmášková

Vidíš, toľko mudrujem, až som Ti zabudol napísať, kto som a o čo mi ide. Tak milá Leuš, ja som tvoj nádejný krstný otec. Ešte nie som, lebo ani Ty vlastne nie si. Máš ešte len prísť na tento svet a ja som sa už dohodol s Tvojimi rodičmi, že Ti budem krstný. Trochu bláznivé, že? To je ale veľa vecí v našom svete, tak som sa rozhodol, že Ti ho trošku priblížim.

Máš sa narodiť toto leto. Ako ja. Len mne sa to podarilo o tridsaťpäť rokov skôr. Ja som sa narodil do Československej socialistickej republiky. Ty sa narodíš do Slovenskej republiky. Hoc prídeš na svet v tej istej nemocnici ako ja. Len sa skrátil názov našej krajiny. Vidíš, ako vravím, všetko sa skracuje. Vypustili sme prebytočné slová. Česko a socializmus. Česko sme vypustili preto, aby sme si s bratmi Čechmi dokázali, že sa máme radi aj keď žijeme oddelene. Vlastne aj máme, len oni nám už nerozumejú tak úplne, ale zato my im áno, pretože pozeráme ich filmy.

Socializmus sme vypustili, pretože to akosi nefungovalo. To bolo o tom, že všetci mali povinne prácu, museli milovať súdruhov, vlasť a bratov Rusov. Samozrejme, všetci sme si boli rovní. Celé sa to akosi zosypalo, lebo sa nedá milovať každého a navyše, niektorí si boli predsa len rovnejší.

Tak sa chvíľu chodilo na námestia štrkotať kľúčikmi a mohlo sa nadávať na vládu. Potom sa prestalo chodiť štrkotať, ale nadávať sa môže stále. Len už nemá povinne každý prácu. Veľa ľudí ju dokonca nemá, hoc by chcelo. Ani toto nám teda moc nefunguje, ale zatiaľ nik nevymyslel, čo s tým. Už aby si tu bola, možno na niečo prídeš Ty.

Ten rok, čo prídeš na svet, nás zima nie a nie opustiť. Už dávno mala byť jar a ešte u nás vyčíňala zima. Naše mesto dokonca úplne zavial sneh. Boli sme aj v správach. To sme našťastie málokedy. Píšem našťastie, lebo dnes sú správy hlavne o smutných veciach. Kedysi to bolo trochu inak. O Komárne sa písalo napríklad vždy, keď sme vypúšťali morskú loď. No vážne! V našom mestečku sa stavali lode, päťtisíc ľudí chodilo každé ráno do práce a stavali morské koráby. Boli sme slávni skoro na celom svete, lebo to neboli len také hoc aké lode, ale parádne - morské. Každú novú loď sme posielali na more s veľkou parádou a úsmevom. Možno bol ten úsmev nákazlivý, lebo vždy od nás chceli ďalšie a ďalšie lode.

Lenže ktosi sa chcel mať o kúsok lepšie, tak urobil akúsi hlúposť. Prepustili prvých ľudí. Potom prišiel ďalší a videl, že tomu prvému to prešlo, tak si aj on zarobil. Prepustili ďalších. Takto to šlo ďalej, až nakoniec v slávnych lodeniciach ostala len hŕstka ľudí. Odborníci, ktorí vedeli stavať lode, odišli tam, kde si ich vážia viac. Svet vraj od nás lode chce stále, lebo máme stále dobré meno, len akosi niet vôle ako začať. Potrebujeme totiž, aby nám verili a ľudia si dnes akosi prestali veriť. Hej, je to tak. Ľudia už akoby neverili nikomu a ničomu.

Vymysleli sme Európsku úniu, aby sa mohlo cestovať a obchodovať. Ale tiež nám to nejako nefunguje. Napríklad, kedysi sa u nás pestovalo obilie a chovali kravy. Keď si si šla kúpiť chlieb a mlieko, tak chlieb bol z našich polí v okolí Komárna. Mlieko nám dávali kravky, ktoré si mohla stretnúť u nás na družstve. Dnes je ale mlieko poľské a chlieb belgický. Lebo vraj v EU sa to tak oplatí. Kravky teda nemáme, družstvá pestujú to, čo nám ktosi nadiktuje, lodenica nevyrába nič, hoci by chcela, ľudia prácu nemajú, hoci by chceli mať. Potom sme z toho všetci smutní, ale nejdeme na námestia, len nadávame a nestretávame sa.

Pamätám si časy, keď sa ľudia stretávali. V kaviarňach, na námestiach alebo pri fontáne v parku a rozprávali sa. Dnes, aj keď na chvíľu zapnú staré fontány, veľa ľudí tam nenájdeš. Aj tí, čo tam sedia, majú sklonené hlavy. Čumia a ťukajú do múdrych telefónov a žijú život inde. Žijeme na internete, žijeme na facebooku a snívame, aké by to bolo keby...

Ale vieš čo? Zmení sa to. Ak to nezmeníme my, zmeníš to Ty až prídeš. Ľudia to takto nechcú a je to už vidieť. Občas prídu na námestia a občas je ich dosť a aj sa znova usmievajú. Nedávno sme tu mali taký festival - Komárňanské dni. Zrazu boli ľudia v uliciach, zdravili sa ako po dlhej zime a bavili sa. Ľudia sa chcú baviť, ľudia si chcú veriť navzájom, len to musíme zas v sebe niekde objaviť. Tak keď prídeš na svet, veľa sa usmievaj. Úsmev je vraj nákazlivý a my, Komárňania, práve toto potrebujeme, niekoho, kto s tým úsmevom začne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?