Asi si myslí, že do Nesvad už nebudeme chodiť. "Ale neblázni, jasné, že prídeme, len už nie tak často," upokojujem rozcítené auto. Začali sme sem chodiť asi v septembri. Požiadali nás, aby sme pomohli s ochotníckym krúžkom. Vlastne požiadali mňa, ale superb som vzal, aby mal zmenu. Vozí ma totiž najmä služobne a minule sa zas štorcoval. Po ceste z Prahy si požul prevodovku.
Jasné, že som sa naštval a mal som aj pár nepekných poznámok o šrotovisku a tak, ale nakoniec sme sa uzmierili.
Do Nesvad za divadelníkmi ale chodil zjavne rád. Vždy som ho postavil priamo pred vchod, aby ostatným autám bolo jasné, že je tu dnes šéf. Priniesol predsa režiséra. Nebral som mu ilúzie, že je to trochu inak a radšej som mu po ceste domov rozprával ako bolo. Vlastne polovicu textov som vymyslel tak, že som mu predhrával jednotlivé postavy. Myslím, že keď som hral Snehulienku alebo kráľovnú, bavil sa najviac.
Aj keď tam sme niekedy šli s nevôľou, cestou spať už bola sranda.
Najmä počas skúškového to bola drina, učiť sa, práca, služobka, skúška a poďho do Nesvad ochotníčiť. Zvláštne, že už po ceste späť to bolo akoby s novou energiou. Tí ľudia tam akoby mali dar rozdávať pohodu a človečenstvo.
No a dnes sme mali premiéru. Úžasne zvládnuté predstavenie. Bol som na nich nesmierne hrdý. Na každého jedného. Superb stál samozrejme priamo pred vchodom. Veď ako inak? Keby som ho tam nezaparkoval, asi by ma vysypal v prvej zákrute. Samozrejme, že sa tváril, že on akože nič. Ale bolo jasné, že prišiel prvý. "To viete, režisér musí byť na pľaci medzi prvými," stopro zas vysvetľoval celému parkovisku.
Ale keď sme po recepcii odchádzali bol akýsi čudný. Citlivka. Ja som sa normálne pobavil s ľuďmi a šiel. A vlhké oči na klaňačke som mal, lebo tam majú suchý vzduch. Ale darmo mu hovorím: "Neviaž sa na ľudí, ťažko sa Ti bude lúčiť ..." On nie!
No a teraz ťuká. Tak mu treba. "Veď nebuď baba, už majú vlastnú režisérku, prídeme ich pozreť!" Ťuk, pauza a ťuk... ťukám s autom spoločne.
Zbohom a držte sa!