Zdravo na odpadkoch

Autor: Jozef Černek | 28.2.2013 o 12:35 | Karma článku: 11,08 | Prečítané:  658x

Keď sa neviem pohnúť ďalej so scenárom, sadnem si do prázdnej sály. Vždy do jedenásteho radu a dvanásteho sedadla. Počúvam ticho stoviek kresiel, ktoré čakajú na svojho diváka a pozerám na tiché javisko čakajúce na svojho herca. O chvíľku sa ticho premení na šepot a šepot zas na ozvenu. Keď necháte divadlo, aby k vám prehovorilo, budete šiestym zmyslom vnímať ozvenu všetkého, čo sa dialo za tie roky na javisku i medzi sedadlami. Počuť tu zvuk tenisiek behajúcich dookola na rozcvičenie, ale i tiché stonanie tanečníkov, čo už nevládzu. Počuť zvonivý smiech detí, ktoré sa nevedia dočkať svojej premiéry. Ale aj Natálku ako sústredene šepká texty všetkých postáv javisku a pozorne sleduje každé moje režisérske gesto. Mala asi dvanásť a jednu vetu na konci dvojhodinového predstavenia. Zážitok na celý život. Neskôr, už tesne pred pubertou mala na sebe šaty víly a uisťovala svojho staršieho brata, že teraz už nemusí vydržať celé predstavenie, lebo má text aj na začiatku. V treťom muzikáli už mala jednu z hlavných postáv. To už ale bola temer dospelá.  Aj dnes si viem vybaviť jej oči, keď som jej oznámil, čo hrá.

Strávila v tomto divadle tretinu života, vlastne tak ako mnohé z tých detí. Prázdna sála mi neprezradí pokračovanie scenára, ale našepká mi kúsky snov, ktoré sme si s deťmi vysnívali. Občas sa tam musím vrátiť, najmä keď ma realita posadí príliš hlboko do kresla dospelosti a starostí.

S naším starým divadlom, s našou Maticou, ako budovu voláme, sú starosti stále. Je už chúďa stará a žobroní o opateru. Aby sme ju uživili, aby sme mohli hrať aspoň to naše divadielko, musíme prenajímať, čo sa prenajať dá. Tak máme z priestorov pre šatniarky a výtvarníkov právnické kancelárie a salón krásy. Tam, kde sa kedysi robili kulisy, je dnes lekár a kasíno. Tam, kde sa tancovalo je reštaurácia a tam, kde boli knihy je kaviareň. Z pôvodných pätnástich profesionálnych divadelníkov, pardon kultúrnych pracovníkov, je dnes jeden správca budovy a jeden riaditeľ na pol úväzku. Nevadí, aspoň sme mohli prenajať aj bývalú riaditeľňu. Z nájmu zaplatíme elektrinu na javisku. Doobeda sa teda staráme o nájomníkov a plátame budovu ako sa dá. Keď skončí pracovná doba, presunieme sa na javisko a hráme sa na divadlo. Zo správcu je zrazu kulisár a z riaditeľa režisér a občasný herec. Ozajstne neozajstných hercov a tanečníkov si požičiavame zo škôl a platíme im čudný honorár. Teraz v lete budú hrať napríklad za fľašku medu a medoviny. Budú hrať ale radi, lebo radi hrajú aj zadarmo. Vlastne je to lepšie ako za peniaze, lebo môžu neposlúchať a neposlúchajú oni radi.

Posledný rok sa nám celkom darilo, aj keď nám našu novú kotolňu vytopilo, mali sme nové kotle, nových nájomníkov a dokonca viac skúšok s novým súborom. Tak sme dúfali, že z nájmu utiahneme nielen réžiu, ale zostane nám aj na šatne. Už veľmi sme potrebovali miesto, kde sa naši herci môžu zložiť. Tak som skoro až nadšene podpisoval zákazku stavebnej firmy, ktorá má prerobiť staré rozbité kúpeľne na dve útulné šatne.

Práve som vysvetľoval trpaslíkom a Snehulienke ako chcem aby prichádzali, keď mi náš správca priniesol faktúru. Nedoplatok za plyn 14 000 €. Viac nájomníkov, viac skúšok na javisku v starej nezateplenej budove si vybralo svoju daň. Z nájmu už teda nepokryjeme ani réžiu.

Keď neviem ako ďalej so scenárom, sadnem si do sály. Keď neviem ako ďalej s budovou, vyjdem pred ňu a pozerám jej do okien. „Dva kroky vpred, tri vzad, asi tak sa nám darí s našou Maticou v Komárne," hovorím si a snažím sa nevšímať si pána, ktorý sa ku mne blíži opierajúc sa o bicykel. „A kde ste ich dali, som sa chcel spýtať...," snaží sa prihovoriť pánko, ktorému sa do tváre podpísal červenou farbou vek a nejaký ten pohárik. Myslí Cyrila a Metoda, ktorí ešte pred pár rokmi boli na budove. „Keď pôjdete kúsok ďalej, tak ich nájdete na križovatke," odpovedám mu a snažím sa to povedať tak, aby som rozhovor aj ukončil. „A čo, veď oni neboli policajti, aby križovatku riadili...,"  použil ujo vtip, ktorého asi sto verzií som už počul a kedysi aj mal chuť vysvetľovať. Dnes ale nie, ak niečo nevymyslím, tak socha nebude jediné, čo tu bude o chvíľu chýbať. „A Štepka má kedy prísť?" nevzdáva sa ujo. „Začiatkom marca, ale to nie k nám, do MsKS prídu, my sme radošincov chceli pozvať nabudúce...," ale už asi ťažko, vravím si už v duchu.

Aha, to viem kde je, to som pomáhal stavať, ako jeden z mnohých šoférov, vtedy sa ešte žilo normálne. Ja budem mať zajtra 69 rokov a poviem vám, že toto nie je normálne, čo žijeme...," trochu sa rozrečnil ujo.

Fíha, ale na 69 nevyzeráte!" vravím mu prekvapene, lebo naozaj vyzerá skôr na prepitého štyridsiatnika. „No lebo zdravo žijem," povedal smutne, oprel bicykel a začal prehrabávať kôš na odpadky. Hľadal niečo pod zub! Vôbec som nevedel, čo mám povedať alebo spraviť, nevyzeral ako bezdomovec. Iba ako zhovorčivý dôchodca.

Myslím, že aj tak nečakal odo mňa nič. Len opakoval, že to nie je normálne, čo žijeme. Keď som odchádzal, ešte na mňa zakričal: „A kedy sa už budeme mať dobre, neviete?"   Nevedel som, čo mám povedať, tak som sa len usmial. Ja skúsim prenajať nové šatne a nebudeme kúriť na javisku. Deti si dajú čiapky. Skúsim prenajať aj divadelné chodby, a dúfať, že to zachráni naše divadielko. Čo ale spraví on? Človek, ktorý kedysi staval divadlo a dnes žije zdravo. Zdravo, na odpadkoch. Čo prenajme on? V čo má dúfať on?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?