V hlavnej roli žobrák

Autor: Jozef Černek | 11.2.2013 o 13:13 | (upravené 11.2.2013 o 13:18) Karma článku: 13,73 | Prečítané:  952x

Už pár rokov hrám s jednou tetou takú hru. Ona kreatívne žobre a ja jej za to platím honorár. Aby ste rozumeli, je mi vždy mimoriadne nepríjemné odmietanie žobrákov. Keď totiž nájdem v sebe spôsob ako ich odmietnuť, vždy sa mi ich finálny pohľad vpáli kamsi do mozgu, neviem sa toho dlho zbaviť. Ten človek o tom ani nevie, ale vnúti mi zlý pocit ešte na dlhé hodiny potom. Viem,  väčšinou to hrajú a peniaze skončia v lacnom víne. Ale aj tak. Je to nepríjemné, tak dávam almužnu. Vlastne platím výkupné za svoj vlastný strach. Pri pohľade na človeka v tejto núdzi sa totiž zľaknem. Bojím sa, že raz budem na to odkázaný a ten odmietnutý budem ja. Bojím sa, že ten človek umrie, ak mu práve ja nepomôžem. Je to tak moja daň za sebeckosť a narcizmus.

Štvalo ma to celé, štval som sám seba. Tak som z toho urobil hru. Samozrejme, viem, že by sa to malo riešiť inak. Napríklad Nota Bene je super projekt. To však nemám síl riešiť. Žobrákov stretávame a oni nás klamú, lebo nemajú inú možnosť. Dlhé mesiace po Komárne chodil človek, ktorý okoloidúcich presviedčal, že mu chýba pár drobných, aby mal na cestovné domov. Tak sme sa skladali. Tomu vravím nápad! No nedáte opilcovi 50 centov, aby odišiel z vášho chodníka? Ja osobne som platil asi šesťkrát za pol roka. Asi bol z ďaleka.

Potom je tu teta, ktorá každého pozná. Neviem, ako to robí, ale mne vždy vnúti pocit, že sa poznáme. Teraz ale so mnou nemôže hodiť reč, lebo jej dcéra omylom vzala kabelku a ona potrebuje dve eurá, aby za ňou šla taxíkom. Vlastne minule chcela euro na telefón a predminule to bol syn. Čo si spomínam, už sa jej to stalo v rôznej podobe päťkrát. Vždy mi pochváli oblek a nechá pozdravovať moje deti. Ide z toho taký až skoro dobrý pocit. Tak jej pomôžem a až sa mi narodia deti, poviem im, že ich pozdravuje.

V meste máme aj tetu, ktorá tak nejako zastupuje bezdomovcov z mesta, lebo pre nich zbierala peniaze na stravu. Chodila po domoch a zvonila. Ja som jej dával gastrolístky. Najprv chodila každú druhú nedeľu a vždy mi povedala, ktorý môj sused koľko dal. Nepýtal som sa, ale zaujímavá info. Raz zazvonila, keď som spal ešte len dve hodiny. Strašne zúrivý som jej dal asi šesť lístkov a povedal, že ju tu už nechcem nikdy vidieť a že najbližšie na ňu poštvem psov. Náš dvojkilový Archy ju oblizol a zúrivo vrtel chvostom. Ak by som sa vyhrážal škrečkom, malo by to väčší efekt. Jasné, že prišla zas. Strašne hrdinsky som sa tváril, že nie sme doma.

Chodím si vyberať peniaze do jedného a toho istého bankomatu už roky. Totiž neviem, či je to zámer mojej banky, aby som trochu trénoval, ale v našom meste nemá bankomat umiestnený v blízkosti pohodlného parkovania. Vždy je treba ísť kúsok pešo. Vždy keď teda potrebujem doplniť hotovosť, robím si z toho prechádzku cez park. Buď tam alebo priamo pri bankomate ma čaká teta. Strašne veľká teta, používa bicykel ako podporu, pretože ťažko chodí. Je mi jej skutočne ľúto. Aj svoju rolu berie smrteľne vážne. Zastaví ma pohľadom, gestom alebo priamo slovom. Ťažko vstane z lavičky, alebo veľmi ťažko zíde zo schodov pri bankomate. Podľa toho, kde sa bude dnes výstup odohrávať. Vždy sa najprv spýta, či slovensky alebo maďarsky (to je v Komárne nevyhnutné) a potom spustí príbeh. Ťažký príbeh o chorobe, ťažkom priebehu, zlej poistke alebo stratenej bankomatovej karte. Nikdy nechce dar. Vždy je to len malá pôžička, ktorú vráti len čo vyzdravie, len čo jej v banke dajú novú kartu. Už som jej príbehov počul asi šesť. Vždy silný príbeh, dobré obsadenie a na vine systém. Toto divadielko som si vždy pozrel celé a na záver zaplatil vstupné. Alebo výkupné za zlý systém, lebo my sme volili, my robíme systém. Dnes to bolo ale iné. Spoznala ma. Síce až keď sme boli v polovici predstavenia. Keď som povedal, že nech hovorí slovensky, ako vždy. Zháčila sa, ale potom usmiala a povedala: „No veď vy viete..." Ona vedela, že ja viem. Bolo jasné, že ja viem, že ona vie. Tak to bolo vlastne úsmevné. Zaplatil som. Dnes som ale neplatil za klamstvo, platil som za úsmev.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?