Dospievať bez aplikácie

Autor: Jozef Černek | 9.10.2012 o 9:10 | Karma článku: 12,90 | Prečítané:  1102x

Poznal som vôňu vašich snov, dnes si pamätám mená vašich detí. V mobile som našiel aplikáciu, ktorá mi vraj ukáže presnú polohu priateľov. Keď som to navrhol inému spriaznenému telefónu, bol som za blázna. „Čo blázniš, načo by Ti to bolo..." Vtedy sme sa nepýtali, nemali sme aplikáciu, ale vedel som o vás všetko. Kde ste, čo robíte, aj čo cítite. Bolo to také normálne. „Tak som na tej algebre bol, ty kokos, nedal som to, ale bola tam ona...usmiala sa, iba tak...a na mňa..." Usmiala sa, lebo ho chcela dávnejšie ako on ju. Vedel som to, ale nemohol som prezrádzať tajomstvá. Dalo sa však pomôcť náhode. Boli tajomstvá, ktoré sa prezrádzať nesmeli a tajomstvá, ktoré sa prezrádzať museli. Prezradenie takého tajomstva pomáha chvíľam, čo budú navždy.

Nemali sme v aute GPS, ale vždy sme poznali správnu polohu. „Okašľala ma, poď pre mňa..." Správny čas bol vždy  a stred sveta bol práve tam, kde sme boli my. Nešlo o to kde, ani kedy. Dôležité bolo, že sme boli spolu. Niekto občas býval u mňa, občas na intráku alebo na chate. Niekto občas zaspal v skrini alebo na strome. Podľa toho, čo práve letelo.  Baby sa občas strašne smiali a občas trochu plakali. Niekedy sme prerozprávali celú noc a mlčali o všetko dôležitom celý deň. Bola to zvláštna poetika striedania dní a nocí, keď čas plynul podľa našich predstáv a dialo sa to, o čom sme snívali.

Pamätáte sa na to leto, keď ma nechala frajerka a vy ste sa u mňa striedali, aby som nebol sám? Už mi to ostalo. Niežeby som bol stále opustený, ale ťažko nesiem samotu. Keď som mal ísť služobne do Košíc, mal som komu zavolať, aby som nebol dlhú cestu v aute sám. „Mohol si povedať, že sa vrátime až pozajtra, naši si myslia, že som šiel len vyniesť smeti..." Rodičom sme zavolali a dva dni bez odpadkového koša zvládli. Občas bolo treba zvládnuť aj iné veci, napríklad za noc sa naučiť hrať na harmonike skladbu a druhý deň ju zahrať na javisku. Veď prečo nie. Od toho sú priatelia.

Aj výlety sme zvládali dokonale, varili tí, čo variť nevedeli, športovali tí, čo nevládali. „Pred vstupom do chaty, musíš zatancovať!" „Čože? To odkedy platí toto pravidlo?" „Akože odkedy, odteraz - odvždy!" Tak sme tancovali, spievali, občas recitovali alebo len tak kládli slová za sebou, bez zmyslu, ale s veľkým významom.  Vždy podľa iných pravidiel, ktoré platili odteraz, čiže odvždy. Jedno pravidlo ale platilo stále: Spievať treba vždy. Dospievať niekedy, keď je čas žiť.

Mám aplikáciu, ktorá by mi povedala, kde ste. Nepotrebujem ju. Aplikáciu, ktorá by prezrádzala, čo cítite, ešte ani nevymysleli. Z náhodných stretnutí viem, že nejaká vo mne funguje. Tuším, že ste niekde v Európe  a celkom iste viem, že ste niekde na svete. Neviem, či sa ešte tancuje, keď sa stretneme a či sme to pravidlo už vlastne zaviedli. Dokonca vás ani nestretávam tak často a do Košíc už jazdím sám. Som však vďačný za tie kilometre slov, čo boli. Ešte stále spievam vždy, keď sa dá a dospievam už pomalšie. Pamätám si mená vašich deti, už nepoznám vôňu vašich snov, ale ešte stále môžeme mlčať o všetkom dôležitom. Niektoré veci ostávajú bez aplikácií, niektoré veci sú odvždy, iné ostávajú navždy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?