Kastrólik navyše

Autor: Jozef Černek | 10.9.2012 o 16:00 | Karma článku: 17,46 | Prečítané:  1129x

Opäť raz som sa nechal prehovoriť vlastnou lenivosťou a obed som si nechal priniesť do práce. Ako vždy, prišiel v polystyrénovom balení. Také celkom milé uzatvárateľné balíčky s priehradkami. Do jednej dáte ryžu, do druhej mäsko a ešte milá priehradka na kompót. Švác ho tam. Ale nech robíte, čo sa dá, aj tak sa šťava z neho trocha s ryžou skamaráti.  Zatvoríte krabičku, na vrch priložíte umelohmotný pohár s polievkou, pribalíte umelohmotný príbor, servítku a fiúú, obed putuje k majiteľovi. Celé sa to dá dať do mikrovlnky. Milé. Také umelohmotné. Presne tak to aj chutí. Dnes to bol asi syr. Myslím, že ak by som zjedol krabicu a syr vyhodil, bolo by to o niečo lepšie. Pomohol by som aspoň prírode. Neviem definovať, čo bolo zle. Vlastne viem, chýbala tomu vôňa. Nie vôňa syra, skôr vôňa života.

Pamätám sa, ako sme cez letné prázdniny aj so sestrou čakávali na obed. Naši pracovali a my sme prázdninovali. Družstvo, na ktorom robil otec, sa staralo o obed rodinných príslušníkov. Dnes by sme povedali, že mali dobrý sociálny program pre zamestnancov. Vtedy to nevolali takto komplikovane. Stačilo, aby bolo leto, otec nahlásil, že má dve deti a dostal lístky. Mama niekde splašila dva obedáre na výmenu a bolo. Lístok bolo treba odovzdať tete, ktorá prišla na modrej Ávii. Lístok znamenal, že si objednávame obed aj na zajtra. K nemu ste podali prázdny obedár a vám vrátili plný.  My sme mali špeciálny moderný štvorkastrólikový obedár s červenou rúčkou. Ostatné deti mali také obyčajné trojkastrólikové, ale tiež hliníkové. Neznamenalo to však, že by sme dostali čosi navyše. Moderna-nemoderna, kompót teta švicla k zemiakom, mäso do druhého kastrólika a polievku do tretieho. Náš moderný - štvrtý,  ostal prázdny.

Obed sme vzali domov a pokiaľ som ja jedol z kastrólika zemiaky namočené v kompóte, sestra jedla polievku. Potom sme si kastróliky vymenili. Ona si k zemiakom pridala aj rezne. Ja som v detstve mäso nejedol vôbec. Dnes by sme povedali, že som bol prísny vegetarián. Vtedy som bol len divný, lebo som mal rád zvieratá a nejedol som ich. Prázdninový obed sme jedli z hliníkového kastrólika, niežeby sme mali nedostatok riadu, ale ten bolo treba umývať a na to čas nebol. Aby sme sa totiž mohli ísť kúpať na neďaleké bagrovisko, bolo treba najprv vždy niečo spraviť. Okopať majoránku alebo papriku, prípadne obrať paradajky. A to chvíľu trvá, najmä, keď na to bola sestra sama. Ja som bol totiž mladšie, dosť nemožné (povedala by sestra) a hlavne strašne lenivé dieťa. Tak pokiaľ ona kopala, ja som sa naháňal na bicykli. Mimochodom, bez helmy.

Občas som ju šiel posúriť, lebo kamaráti už odchádzali. Napil som sa z hadice vody a vyjednával so sestrou, že to dorobíme potom. Sám som totiž nesmel ísť ani za koľaje. No a bagrovisko bolo až za hlavnou cestou, kde „šialenci lietajú tristokilometrovou rýchlosťou“, podľa mojej mamy. Sestru som diplomaticky spracúval, že som tam už videl ísť toho a toho a zámerne som zdôrazňoval meno chalana, o ktorom som vedel, že sa sestre páči. Nakoniec sa nechala uhovoriť, obrala ringloty na olovrant, zobrala nejakú fľašu s vodou a šlo sa. Na bagrovisku sestra strategicky umiestnila deky, vraj aby mala na mňa výhľad, i keď samozrejme, šlo o to, aby mala výhľad na chalanov. Alebo oni na ňu? Neviem. V každom prípade, mne bola deka dosť ukradnutá. Z vody som vyliezal len za účelom jedenia ovocia a keď už skutočne bolo treba ísť domov. Tam sestra väčšinou dostala za to, že nespravila, čo bolo treba a museli sme do záhrady.  Obaja. Večerali sme už normálne z tanierov. Varila mama.  Po večeri sa šlo von, do parku. Bol to obrovský pozemok akéhosi zemepána, ktorého Nemci počas vojny vyhnali. Vraj tam zakopal poklad.

Súčasťou pozemku bol kaštieľ, neskôr obecná škola - jednotriedka a keď sa zrušila, decká z dediny si tam spravili svoju miestnosť. Dnes by sme povedali klub. Vtedy tam hrávali pingpong a robili si diskotéky. Aspoň tak si pamätám. Ja som bol ešte malý a mňa tam moc nepúšťali.  Väčšinou sme sa s rovesníkmi bicyklovali po parku a vymýšľali stratégie, ako sa dostať dnu. Vraj budeme môcť, až keď budeme starší. To nevyšlo. Po revolúcií dala obec kaštieľ akémusi Bulharovi. Ten zabral, ako som sa v dospelosti dozvedel, neprávom aj park. Kaštieľ mal zreštaurovať,  ale ho len aj s parkom rozkopal a zničil. Asi hľadal ten poklad. Zrejme ho nenašiel, lebo kaštieľ  v exekúcii banka nakoniec predala.

Park je stále ohradený a dedinské deti tam nechodia. Asi sedia za počítačmi. Z bagroviska je súkromný rybník a nedá sa tam ísť kúpať. Obedy deťom Ávia nenosí, ringloty zo stromu sa nejedia a voda z hadice sa nesmie piť. K bicyklu potrebujete prilbu a pestovať majoránku a ani papriku sa neoplatí. Asi mi je ľúto za hliníkovým obedárom s červenou rúčkou. Mal jeden kastrólik navyše a ňom zrejme bola vôňa života. Dúfam, že aj dnešné deti majú také kastróliky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?