Aj po rokoch ma niečo naučil

Autor: Jozef Černek | 24.4.2012 o 19:39 | Karma článku: 16,42 | Prečítané:  1006x

Akosi sa stalo, že rozhovor so starkým, ktorý bude mať v novembri 90 rokov, mám ísť spraviť ja. Vlastne len nahrávku, prepis už snáď spraví profesionál v redakcii. Je to efektívnejšie a navyše starkého poznám, budem vedieť klásť otázky tak, aby to čitateľa aspoň trochu zaujalo. Učil ma. Teda neučil, viedol dramatický krúžok, ktorým sa ja dnes tak hrdím, že všade dávam do viet ja a vyhlasujem ho za môj. Netušil som, že to bude vlastne výučba.

Pán učiteľ Michal Špaňúr s úsmevom na tvári.Pán učiteľ Michal Špaňúr s úsmevom na tvári.Jozef Černek

Prvý termín som musel zrušiť. Stres v robote, plus dokončiť seminárku do školy, navyše na záhrade staviame altánok a ktosi čosi zle vymeral. Proste na prd deň. Veď starký je na dôchodku, počká,  ja mám toho strašne veľa. Asistentka ma ospravedlnila a vraj nerflal, len mu to bolo ľúto. Na ďalší deň som už na schôdzku šiel. Meškal som 20 minút, čo je celkom v pohode, lebo som ani za svet nemohol nájsť správnu ulicu (navigácia blbla), potom vchod a navyše sa mi zas pokazilo auto. Cúvací senzor len trúbil, akoby som vrážal do múrov. Nakoniec som to našiel. S kropajmi potu na čele som zaparkoval, do vrecka vložil diktafón a do rúk vzal darčekový kôš. Býva na štvrtom. Dúfam, že majú v tom baráku  výťah. Nemali. Samozrejme.

Starký ma privítal s úsmevom, ja som sa hneď posťažoval na schody, aby som vysvetlil, prečo fučím ako parník v prístave. „Aspoň si zašportujete," vtipkoval starký. „Aj ja si tak vravím, keď beriem ženu na vozíku dolu na prechádzku. Ona nechodí, viete...," bodro dodal a ja by som sa prvýkrát v ten deň (ale nie posledný) najradšej pod zem zakopal a tam hanbou zhnil.

„Prepáčte, pán učiteľ, že som včera nemohol, mal som toho veľa. Dnes sa porozprávame a ja si všetko nahrám tuto na mašinku, a potom z toho spravíme prepis, aby ľudia videli, akého tu máme šikovného matičiara," snažím sa nejak rozumne začať, a pritom trepem dve na tri. „Vy ste si priniesli diktafón....," uzemňuje ma starký. „Môžeme, ale ja som vám už všetko tu napísal a vy si vyberiete, keď už toho máte tak veľa, aby som vás nezdržiaval." Myslím, že ak by hanba kvitla, tak som samý púčik.

Starý pán učiteľ mi s iskierkami v očiach podal krasopisom popísané A4.  Rozhovor mal byť najmä o ňom. V Komárne stál pri zrode obnovenej Matice a angažoval sa najmä v divadle. V rýchlosti som prebehol rukou písaný text. Len málo životopisných údajov. „Dobre, tak mi to prečítate na diktafón a ja sa na koniec popýtam, čo budeme chcieť rozvinúť. Trochu pospomíname, trochu sa posťažujeme, viete, dnes je to tak moderné, ľudia to majú radi," pobádam ho do rozhovoru na aké som zvyknutý.

„A čo by som sa ja sťažoval, zdravie mi chvalabohu ešte slúži, život som prežil pekný a pestrý...,"začal rozprávanie bez náznaku hnevu. Hnev nebolo cítiť, ani keď hovoril o tom, ako ho chceli poslať v 50-tych rokoch do baní, za to, že ako riaditeľ školy nedal zvesiť kríže z tried. Ani tu nehovoril o sebe, len hrdo spomínal na svojho školníka, ktorý radšej prišiel o živobytie, ako by poprel svoju vieru. Jemu vzali post riaditeľa a viac neuznávali ani len dekrét učiteľa. Zrazu bol robotníkom, stíhaným za to, že nenastúpil na nútené práce. Nesťažoval si ani na to, že nebrali v úvahu ani jeho zásluhy na fronte v druhej svetovej. Zúčastnil sa povstania, ale o tom hovoriť nechcel.  V Komárne si až kedysi po roku 1968 všimli, že majú príliš vzdelaného robotníka a „láskavo" mu dovolili učiť. Hneď ako to šlo, sa začal venovať poézií a divadlu. Hlásil sa k Matici a k svojmu národu, aj keď to práve moderné nebolo. Bolo to skôr zakázané a ľudia boli za to prenasledovaní. To však nespomenul. Spomínal, ako po páde železnej opony spolu s ďalšími nadšencami zakladali Maticu a snažili sa prebudiť u ľudí lásku k svojej vlasti. Nesťažoval sa na vládu, ani vtedajšiu, ani dnešnú. Nesťažoval sa ani na osud, ktorý mu vzal dcéru. Len spomenul, že jej s manželkou chodia na hrob a preletel mu cez tvár tieň. A to bol prvý a posledný tieň počas dvojhodinového rozhovoru, ktorý zakončil veršami Hviezdoslava.  Vlastne nefrflal na nič. S úsmevom ma vyprevadil a ja som sa usmial tiež, v ten deň prvýkrát. Uvedomil som si totiž, že som čakal rozhovor s ufrfľaným starcom (fakt neviem prečo) a tým ufrfľaným starcom som bol dnes ja.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?