O chalanoch, ktorí mi pripomenuli seba a čas nedávno minulý

Autor: Jozef Černek | 21.2.2012 o 11:21 | Karma článku: 15,57 | Prečítané:  2118x

Včera som sa nejako motal v posilňovni a všimol som si troch chalanov. Vekom niekde po strednej, ale s ešte zrejúcou pubertou. Športovci. Dokopy všetci traja mohli vážiť toľko, čo ja. Presne ako ja v ich veku. Mali oblečené štýlové tréningové veci a mysleli si, akí sú cool. Boli trošku smiešni. Neviem presne, o akú partiu tela im šlo, lebo tréning svalov brali trochu ako futbal. Kde bol jeden, boli všetci. Prebehli posilňovňou ako víchor. Striedali sa pri zdvíhaní jednoručiek, spoločne nastavovali polohu lavičky do, pre nich, správnej polohy. Keď som ich zbadal, myslel som, že mi polezú na nervy. Ale vôbec nie. Pripomenuli mi seba a čas nedávno minulý, keď ešte ja znamenalo my.

ilustračnáilustračnáKurt Konrad

Bolo sympatické, ako jeden druhého povzbudzujú a predbiehajú sa, kto koho lepšie „odpíše".  Asi trikrát som ich chcel upozorniť, že cvik nerobia dobre a môžu si ublížiť, ale vždy som sa zbadal a zastavil. Viem, ako mne liezli takýto mudrlanti na nervy.  Je to ich svet a dnes, tu a teraz, majú pravdu oni. Presne ako my v ich veku. Keď sme ešte akýmsi zvláštnym postavením hviezd a spoločnosti boli vždy presvedčení, že to, čo robíme, je úplne nové a oveľa oveľa lepšie ako to, čo je zaužívané, staré a logicky nemoderné a nesprávne.

Zvlášť slovo moderne bolo moderné. Kto nemal fajku, trojčiarku alebo zviera  na topánkach a tričku, nebol dostatočne moderný. Ak by som to mal preložiť do dnešného slangu, použil by som, že nebol dosť cool. Pamätám si éru pracovnej obuvi, kto neprišiel do školy v „kanadách", najlepšie s oceľovou špicou, bol v podstate out.  Boli nám trochu smiešni naši starší súrodenci, ktorí sa prísne delili na depešákov a metalistov. Tí prví (aj chlapci samozrejme) si maľovali oči a druhí vlasy. Pozor, aby ste rozumeli, bolo to len chvíľku po tom, čo policajti prestali na ulici nasilu odvážať chalanov s dlhými vlasmi k holičovi. Z ničoho nič prišla sloboda. A strašne nás všetkých prefackala.

Boli by ste prekvapení, koľko rebelov s červeno-zelenými vlasmi alebo hrubou linkou na riasach, je dnes na postoch riaditeľov alebo sedí v middle manažmente. Občas si len pustia nejakú tvrdšiu hudbu popritom ako si viažu kravatu a nostalgicky spomínajú na tú dobu.  Dobu, kedy ulice boli ich.

V bare mali svoje miesto a v parku lavičku. Vo vrecku zdrap papiera s kúskom vlastného textu piesne, ktorý sa spieval na melódiu piesne Don't Cry od Guns N' Roses. Len málo jedincom bolo jasné, o čom vlastne je tá skladba. Angličtina bola ešte exotická a jedinci, ktorí sa vedeli anglicky predstaviť a pozdraviť, mali z ničoho nič anglický prízvuk a fajčili len Marlborky. Platilo, čo je americké, je najlepšie.

Nová doba priniesla aj nové móresy v podobe mafie, čo brala výpalné. Posilňovne patrili im. Nabúchaní testosterónoví chlapci povytláčali pár sto kíl v posilňovni, roztĺkli pár hláv a ktovie prečo, chodili v šuštiakových teplákoch. Všetci sme sa ich báli. Aj polícia. Ale len chvíľu, jedného dňa nabehli ešte nabúchanejší chlapci v čiernych kuklách, šuštákovcov pochytali, pár hodín ich nechali ležať v blate pri hlavnej ceste, aby sa spoločnosť ukľudnila a potom ich predviedli pred súd. Tých, čo mali vplyvnejších rodičov a strýkov, neskôr pustili, ale vďaka blatu pri ceste si už moc nezavypálničili. Tí, čo nemali toľko šťastia, o chvíľu prídu domov po odpykaní trestu. Niežeby to mafiu úplne zastavilo, vôbec nie, ale aspoň sa to už nerobí tak okato a hrubo. Dnes sa najväčšia mafia na nás usmieva z bilboardov. Ja však stále verím, že raz prídu chlapci s čiernymi kuklami a tiež ich pár takýchto vystavia v blate pri hlavnej ceste. V tom čase to mestu a spoločnosti dosť pomohlo. Vydýchli si a začali veriť tej demokracii. Mám pocit, že dnes je to tu zas. Buď sa spamätáme a sami pochytáme mafiu, vystavíme v blate alebo to necháme na týchto chlapcov. Ešte pár dní v posilňovni a budú dosť "nabúchaní", aby to začali riešiť.

Toto všetko mi napadlo, keď som ich videl, s akou vervou cvičili. Trošku som sa chcel predviesť a ukázať, koľko ja dnes vytlačím a naložil som si tak päťnásobok toho, čo oni. Poctivo som to asi sedemkrát vytlačil, ale asi som pri tom musel vyzerať hrozne, lebo jeden z nich prišiel ku mne a spýtal sa: „...netreba vám pomôcť, ujo?"  „Zatiaľ zvládam, ale cvič, bude Ťa tu treba!" odpovedal som nechápajúcemu mladíkovi a pobral som sa domov. Statočne som vydržal netresnúť mu za toho uja...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?