V otcových topánkach a v šlapkách k obleku

Autor: Jozef Černek | 7.11.2011 o 11:33 | Karma článku: 11,65 | Prečítané:  1869x

V sobotu som sa konečne nechal nahovoriť priateľkou a kamarátkou na nákupné popoludnie. Už dlhšie si  totiž potrebujem kúpiť nové topánky a rifle. V práci nosím prevažne obleky a keďže moja váha si so mnou robí čo chce, už som nemal žiadne použiteľné neoblekové nohavice. Teda také, aby nevyzerali ako po staršom, väčšom bratovi.   S topánkami je to trochu neuveriteľnejšie. Tie, čo sa dali nosiť k rifliam, som stratil. Prisahámvačku, neviem, kde som ich nechal a hlavne odkiaľ som prišiel bosý...

Napriek tomu, že každé nakupovanie, kde sa musím vyzliekať a zobúvať, ma mierne povedané, vyvádza z rovnováhy, nechal som sa nahovoriť. Dal som si podmienku, že pokiaľ ja budem v škole, oni čosi vyberú, ja prídem, skúšať budem max dve veci, zaplatím a ideme.  Baby to poňali po svojom. Pokiaľ som sa ja sústreďoval na prednášajúceho, posielali mi obrazové správy farebných svetríkov, ktoré by si nedal ani kráľ gayov na Love parade, s tým, že toto je pre mňa ako stvorené. Keď výučba skončila, stretli sme sa v nákupnom centre. Vydržal som dva obchody a štvoro nohavíc. Boli by mi úplne super, ale v roku 1997, keď som nastupoval na základnú vojenskú službu. Dnes nie, dnes som svalnatejší. :)

Tie posledné sa mi pri vyzliekaní nejako zašprajcli na lýtku a nie a nie s nimi dolu. Nechal som si na sebe sako a to mi nedovoľovalo dostatočne manévrovať zohnutému. Sadnúť si v kabínke nebolo kde, na pleci som mal, neviem prečo, tašku s notebookom. Aby toho nebolo málo, tak sa mi ešte aj hodinky zasekli do tých poondiatých rifieľ. Poskakujúc na jednej nohe som nakoniec polovypadol z kabínky. Musel byť na mvja el ﷽﷽﷽ mi nedovolnakoniec, polovypadol s kabňa úchvatný pohľad, zohnutý, hodinky omotané v motúziku rifieľ mi nedovoľovali vystrieť sa a ja v saku a s rifľami zašprajcnutými na lýtkach.

Našťastie, okrem bezpečnostných kamier si to všimlo len akési dieťa, ktoré tam pobehovalo.  To si v úľaku pred chlapom so stiahnutými nohavicami sadlo na zem. Našťastie som sa nepokúšal ukľudniť ho, lebo na malé deti väčšinou žmurkám. V tomto rozpoložení by to nevyznelo najlepšie. Z obchodu som odišiel zúrivý a dievčatá, nechápajúc kráčali za mnou. Chcel som okamžite nasadnúť do auta a vypadnúť. Uvedomil som si ale, že či chcem alebo nechcem, raz proste nakúpiť musím.

Vybral som si teda obchod, ktorý nebol tak natlačený vecami a ľuďmi, okrem predavačky tam nebol nikto. Podľa cien bolo jasné prečo. Ale v kabínkach mali stoličku a čo bolo dôležité, okrem nohavíc mali aj topánky. Baby z nich boli úplne nadšené. Vraj sa dajú nosiť k obleku aj k rifliam a sú neuveriteľne sexi, in a dokonca trendy. Boli mi odkiaľsi známe. Áno. Otcove kožené baganče! „Fasovali" ich na družstve tuším raz ročne a za korunu. Používal ich v dvoch stavoch, do zimy alebo mokra - zdvihnuté až nad kotník, alebo, keď bolo teplo, vrch sa zohol a boli z nich poltopánky. Tu ich mali v troch verziách. Vysoko leštené, obnosený vzhľad alebo matná koža. V cene, ktorá predstavovala mesačný rozpočet družstva odkiaľ ich otec fasoval. Napriek tomu som ich vzal. Tie matné. Riskovať ďalší trapas v inom obchode som nemienil. Dostal som k nim aj podrobný návod. Ide o celokoženú obuv, ktorá môže dlho vydržať, len sa o ňu treba náležite starať. Viem, vydržia veľa a dlho. Otec v nich robil všetko, od zvárania, okopávania až po čistenie pod statkom.

Podľa návodu, prvé - zoznamovacie nosenie nemá trvať viac ako tri hodiny. To som u otca nikdy neregistroval. Ale dobre. Vraj sa nemajú nosiť dva dni po sebe, aby koža preschla a neunavovala sa. Tie otcove oddychovali tuším len v nedeľu poobede. Ale zas on ich k oblekom nenosil. Teta mi odporučila kúpiť si ochranné pomôcky. Krém, impregnačný sprej a sprej do topánok.  Na to si tiež spomínam. Otec mal v garáži takú škatuľu s kefami a čierno čiernym krémom. Keď sa blížil Mikuláš, boxovali sme topánky. Krém mal špecifický pach. Sprvu, ako dieťaťu mi to voňalo, ale na vojne nás prvý mesiac nútili v tej najväčšej únave leštiť si kanady tak, aby sa v nich veliteľ videl. Bolo mi zle z toho zápachu a ešte viac z veliteľa. Tak som si vybudoval odpor k tej vôni a vysokoleštenej absurdnej šikane.

Dnes som si ich, tie manažérske polobagandže, dal. Aby som dodržal trojhodinový zoznamovací topánkový proces, v práci som sa prezul a chcel som si obuť šľapky, ktoré pre tento účel mám v práci. Na mieste, kde ich nechávam (v serverovni), bolo čosi iné. Moje poltopánky k rifliam. Takže som ich nestratil. Len som z práce odišiel v šľapkách. Dúfam, že som šiel hneď domov, do práce totiž nosím oblek. Ten sa so šľapkami nenosí. Teda zatiaľ. Môj syn si raz možno kúpi štýlové, sexi, in a trendy  šľapky k obleku. Kto vie...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?