Od ľudí k hajzlu a späť

Autor: Jozef Černek | 24.9.2011 o 19:16 | Karma článku: 11,90 | Prečítané:  2282x

Som kniha a mám už 39 rokov. Meno nie je dôležité. Dnes už nie. Som vzácna kniha, vlastne kedysi som bola, dnes som zastrčená pri toalete, viete, tam kde ľudia chodia... no veď viete, tento... Och, ani pomyslieť na to nevládzem.

Spomínam si na časy, keď so mnou zaobchádzali len v rukavičkách. Zaradili ma do Matičnej knižnice na dôležitú poličku, odkiaľ ma vždy s rešpektom a  nehou pozorne vyberali z poličky. Bola som zaradená medzi náučnú literatúru a keď si ma niekto chcel požičať, nemohol si ma vziať domov. Bola som totiž vzácna a dôležitá. Tetušky, boli najskôr dve, zaregistrovali a zapísali pôžičku, opatrne ma zložili z poličky a ten, kto ma chcel študovať, musel ostať v knižnici. Teda v študovni, bola kúsok od našej poličky - poličky s náučnou literatúrou. Študovňa bola umiestnená tak, aby tetušky vždy videli ako so mnou zaobchádzajú. Hneď za nami bola beleletria, viete také tie namyslené, ale samozrejme, menej dôležité knižky. Tie mohli chodiť aj na pôžičku. Preto boli aj riadne namyslené. Najmä, keď sa niektorej podarilo ísť k moru. Keď sa vrátila, tak sa všade chválila, že vonia soľou, je opálená, videla vlnobitie a  také tie podobné, nedôležité nezmysly. Aj tak všetci vedeli, že iba ležala pri lehátku alebo ostala zabudnutá v batožine.

Hneď za nimi boli také tie večné srandistky, čo boli stále ufúľané. Detská literatúra. Nedokázali hovoriť o ničom inom len o deťoch, sloníkoch, zajačikoch a podobne. Navyše, takmer všetky mali somárske uši. Viete, v rohoch boli také zahnuté. Hrôza pomyslieť. Niektoré prišli z pôzičky dokonca uslintané. Škoda hovoriť - strašne nedôstojné. A predstavte si, že čím boli viac ufúľané, tým boli šťastnejšie. Vraj sú obľúbené. No neviem. Keby boli také dôležité, dali by ich predsa k nám, do náučnej literatúry a nemohli by opustiť študovňu. No oni nie, veselo si švitorili o kadejakých Paľkoch, Aničkách a Miškoch, čo si ich nosili do školy medzi školskými knihami, tiež náučnými, ale úplne iná kategória.

Jedného dňa nám jednu z dvoch tiet zobrali. Vraj na ňu nie sú peniaze. Tak museli aj upraviť otváracie hodiny, lebo jedna nestíhala všetko. Asi preto začalo chodiť menej ľudí. Stále som bola dôležitá, len akosi menej ľudí si ma bralo do rúk. Aj som bola rada, lebo jedna teta nestíhala sledovať ako so mnou zaobchádzajú. Neskôr druhá teta posmutnela, skleslo sa prechádzala medzi regálmi a vravela nám, že Matica teraz nemá v akejsi politike kamarátov a teda nie sú peniaze na našu prevádzku. Nechápala som, akože nie sú peniaze, veď sme predsa dôležité a obľúbené. Vravela, že sa to zlepší, len treba vydržať. Prestali nás požičiavať úplne. Knižnica aj študovňa jedného dňa stíchli. Len občas sa zastavila teta a vrátila do poličky knihu, ktorá sa vrátila z pôžičky. Vždy prešla všetkými regálmi a zotrela z nás prach. Bolo nám tam smutno. My, náučné, sme to zvládali statočne. Tie z beletrie pofňukávali, ale vraveli, že onedlho to skončí, a že sa tety vrátia a zas nás budú požičiavať. Vraj dobro zvíťazí.

Najhoršie to ale bolo s detskou literatúrou, oni ťažko nesú samotu. Občas v noci bolo počuť aj vzlykanie. Vraj ich nikto nemá rád a nik sa s nimi nechce hrať, a že deti na ne zabudli. Jedného dňa prišli akísi ľudia a začali merať naše regále a čosi počítať. Knihy z oddelenia sci-fi všetkým hovorili, že isto tu idú vymaľovať, zaviesť počítačom riadenú výpožičku a opäť budeme prevádzkovať knižnicu, a vraj sa aj tety vrátia.

Začali nás kamsi odnášať. Tak sme si mysleli, že naozaj idú maľovať a chránia nás pred farbou. Všetky nás odniesli do akejsi kúpelne so záchodom na poschodí. Temer sme sa nezmestili, tak nami naplnili celú miestnosť, že ani k záchodu sa nedá dostať. Našťastie. Lebo hneď tam som ja. Dôležitá literatúra. I keď teraz už neviem, nakoľko som dôležitá, keď som pri h...i, teda pri záchode, keď už som náučná ... . Všetky nás domiešali. Zrazu som s beletriou medzi poéziou a sci-fi. Hrôza. Najprv sme zistili, prišla s tým knižka o maľovaní, že dlhšie ako týždeň to trvať nemôže. I keď kniha histórie tvrdila, že to môže byť aj horšie. Vraj to môže trvať aj pár rokov. Architektúra tvrdila že našu knižnicu možno prerábajú na čosi iné a nás umiestnia kamsi inam.

Už je to viac ako 10 rokov. Nikam sme sa nepohli. Stále sme všetky zavreté v kúpeľni so záchodom. Nik si nás nepožičiava, nik snami nehýbe. Iba z času na čas, možno raz za rok, ktosi príde, tažko vzdychne, dotkne sa pár z nás, znova vzdychne, zhasne, zamkne a zas nás len zahalí tma.

Nedávno, ale prišla dobrá správa. Komusi napadlo, že by nás mohli darovať, všetky, len treba spraviť inventarizáciu a všetky nás darujú do knižníc, kdesi nás ľudia zas nájdu. Určite ostanem na poličke s náučnou literatúrou a iste budem aj dôležitá, ale asi by som chcela, aby ma požičiavali. Samoty už mám dosť. Chcem k ľuďom, možno nie k moru, ale chcem cítiť vietor alebo aspoň človeka a nebudú mi vadiť ani somárske uši. Len už nechcem byť pri záchode.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?