Socha teda stojí v kruhovom objazde už takmer rok a zatiaľ sa nepodarilo zapnúť osvetlenie. Pôvodný plán bol, že sa socha pripojí k mestskému osvetleniu. Samozrejme, vychádzajúc z peripetií okolo akejkoľvek sochy v Komárne, jedným dychom sme dodávali, že náklady na prevádzku osvetlenia ponesieme my - Matica slovenská v Komárne. Žiaľ, bezvýsledne. Cez mesto cesta k svetlu zahataná. Pravdupovediac, niet sa čo diviť, nespomínam si, že by sa okolo nejakej sochy na svete navarilo toľko politickej polievočky ako okolo tej našej. A to ešte máme v Komárne aj sochu kráľa, ktorému sa chcel prísť pokloniť maďarský prezident a my sme ho nepustili cez most. Vtedy bolo naše veselé mestečko tuším aj v platenej sekcii TIMES.
Raz budú archeológovia riadne prekvapení, čo pamätných tabúľ, sôch a búst naše mesto má. Dnes už ľutujem, že po revolúcii odstránili všetkých komunistov, ich posluhovačov a všetky tie večné veky, ktoré sme sľubovali bratom Rusom. Ak by sme ich tu mali dodnes, boli by sme zaujímavou a verím, že svetovou atrakciou. Už vidím Wikipediu: Komárno - slovensko-maďarské mestečko v strednej Európe, patriace k Slovenskej republike. Zvláštnosť: Na jedného obyvateľa pripadá jedna pamätná tabuľa a pol sochy.
U nás je to totiž tak, že ak sa politik chce dostať do médií a už sa mu inak nedá, príde sem postaviť, premiestniť alebo aspoň odhaliť voľajakú tú pamätnú tabuľu alebo stĺp. Má to aj pár výhod, pravidelne pred voľbami je naše mestečko bohatšie o kultúrny artefakt a slávnejšie o novinársky bonbónik. Treba úprimne povedať, že z toho ťažím aj ja. Zrežíroval som sedem divadelných hier, tri pôvodné muzikály, otextoval som tri albumy. Na dvoch premiérach som mal prezidenta krajiny, ale preslávil som sa, až keď politik, pri ktorom nie je isté, kedy je triezvy, o mne vyhlásil, že som blbec, ktorý nikoho nezaujíma. Okamžite som bol vo všetkých televíziách. A to ten pán mal zvuk v sále len preto, že som mu požičal našu muzikálovú aparatúru. Paráda, takto funguje svet politiky. Ešteže skutočný život je o niečom inom. Do médií sa dostávajú hádky, poškodzovanie sôch, opití politici, nápisy na plotoch, havárie, vraždy a úmrtia. Akoby náš život smeroval len k tomu zlému. Mali by sme od života čakať, a teda z médií dostávať aj iné informácie. Inak si tú životnú depresiu nakoniec naozaj privoláme. Občas sa vďaka ľudskému dobru rozsvieti socha, občas sa vďaka detskému snu rozsvieti duša. A aj o tom je náš život. Stredoškoláci v Komárne spravili už tretí muzikál na úrovni profesionálov z Bratislavy. Tridsiatka študentov nekradne, nedroguje a nefetuje, ale skladá piesne, tancuje a nacvičuje predstavenie, ktoré stojí viac ako 22 000 Eur. Tie im nedal ani štát ani politici. To sa však do médií nedostane, pretože sme nikoho nenazvali debilom, prezidenta sme na predstavenie pustili a (našťastie) nik neumrel. Nabudúce asi nedovolím rozsvietiť na javisku, divákom v tme vynadám a postriekam ich umelou krvou. ☺ Ak nás toto nepreslávi, tak vstúpim do politiky, vyhlásim, že idem postaviť sochu Shakespearovi. Dohodnem sa s Norbim, aby aj on šiel do politiky, bude brániť výstavbe sochy vlastným telom, lebo William nebol Maďar a hneď nám budú stúpať preferencie ... Ale to je už scifi ...I keď, ešte pred mesiacom bolo svetlo pri súsoší tiež len nesplniteľná fikcia.
* Len pre vašu informáciu: Jestvuje historický predpoklad, že vierozvestcovia pri Komárne prebrodili Dunaj, keď prichádzali na územie Veľkej Moravy.
