Viem, kto vyľudnil centrum v Komárne

Autor: Jozef Černek | 12.2.2011 o 12:39 | (upravené 12.2.2011 o 12:47) Karma článku: 14,17 | Prečítané:  3209x

Bol som dnes v banke, dokonca v dvoch, pretože dnes, keď chcete aj takú službu ako je správa vašich vlastných peňazí, musíte si vybehať čo najvýhodnejšie podmienky. Čo znamená v jednej banke povedať, že o vás má záujem aj iná banka. Inak vás zderú z kože. To mi tak strašne nevadí. Kamarát mi povedal vetu, podľa ktorej sa riadim: “Banka Ti nikdy neponúkne niečo, čo nie je výhodné pre ňu. A ak je niečo výhodné pre banku, nemôže to byť výhodné pre Teba, pre klienta, pretože niekto to zaplatiť musí.”

Čo ma štve ďaleko viac, je systém. Keď sa totiž rozprávate so zamestnancom banky nehovoríte s človekom, ale s manuálom. Zamestnanci bánk prechádzajú komplexnými tréningami, kde ich naučia chovať sa a odpovedať presne podľa manuálu. A to ma nebaví. Vlastne ma to rozčuľuje, a preto sa pýtam v bankách nemanuálovo, aby som aspoň na chvíľu stretol človeka za tou maskou uniformného oblečenia a štandardizovaného odpovedania. Žiaľ, zamestnancov bánk tým vyvádzam z miery a vracajú sa v manuáli na začiatok, čo znamená, že dokomplikujú aj tak jednoduchú vec ako je presná odpoveď na úrokovú sadzbu. Vlastne som zistil, že to banky robia zámerne, aby ste nevedeli porovnať dve totožné služby v rôznych bankách, zašifrujú to pod zložité, honosne znejúce názvy. No a takto polonasratý (žiaľ, na toto nepoznám výstižnejšie slovo) som šiel k autu, keď som si spomenul, že som ešte chcel kúpiť budík.

Totiž prednedávnom som si nahovoril, že ak je v miestnosti, kde spím zapnutý mobil, tak sa nevyspím. A od vtedy sa naozaj nevyspím keď potrebujem, aby ráno zvonil budík. Môj mobil totiž nebudí, keď je vypnutý. Je ako ja, keď je vypnutý, tak nesleduje kedy sa treba zapnúť a čosi robiť, napríklad pípať. Proste je vypnutý a hotovo. Ako ja.

Spomenul som si, že u nás v Dome Matice sídli starý pán hodinár, a keďže som chcel čo najklasickejší budík, šiel som tam. Vlastne som tam šiel preto, že sa tam dobre parkuje, ale to je vedľajšie. Hodinárstva mám rád, množstvo hodín a ten stonásobný tichí tikot na mňa vždy pôsobili ukludňujúco. Čo je dôležitejšie, po dlhom čase som konečne stretol človeka. Fachmana, ktorého ešte jeho práca baví, napriek všetkým útrapám krízy a moderného sveta, kde sa hodinky nosia len ako doplnok. Keďže na sledovanie času máme mobily.

Síce už nepredáva hodinky, pretože kto by to dnes už kupoval u hodinára, keď sú pri pokladniach supermarketov a v klenotníctvach a pomaly aj v pekárňach. Ale ešte mal pár budíkov. Klasických naťahovacích a dokonca aj nových na baterky. No nie tie “tržnicové”, čo sú plagiáty nepodarkov. Ozajstné, ktoré majú aj kamene.

Nevedel som, čo presne myslí tými kameňmi, tak, aby som nevyzeral hlúpo, strašne nerád vyzerám hlúpo, pochválil som sa, že mám doma skvost. Po starom otcovi som zdedil vačkové “omegy”. Ujovi Polákovi, tak sa volá ten hodinár, hneď zasvietili oči a spýtal sa koľko majú rubínov. Musel som teda s pravdou von, že netuším, že by vôbec mali nejaký rubín a že aj pri tých kameňoch som si nie istý o čom hovoril. Tak mi vysvetlil, že lepšie hodinky sa spoznajú podľa množstva kameňov rubínov – teda ložísk  /jewels/. To sa totiž používa namiesto kovu, pretože sa temer neopotrebúvajú. No a potom mi začal vysvetľovať, ako to vo svete hodín chodí. Rozprával s takou vášňou, akú som naozaj už dávno u nikoho nevidel. Ukazoval aké má strojčeky z amerických Hamiltoniek, rozprával aké si kto kedy u neho kupoval hodinky. Pochválil sa budíkom, kde bolo vyryté, že ho niekto dostal za poľovačku v roku 1936. Proste úžasné.  Malé tikajúce srdiečka hodiniek majú svoj vlastný svet. Áno, aj tento svet je prekrytý tržnicovými brakmi bez duše, napodobneninami z Číny, kde ukazovateľ času je len vedľajší produkt, ale stále existuje a čaká na svoj triumfálny návrat. Strážcovia tajomstva jeho života ho dôsledne strážia v lepenkových škatuliach a čakajú, kedy bude opäť záujem o ľudí a nie manuály. Boli to práve manuály na správanie sa ku klientovi, tréningy zarábania peňazí. Komplikované marketingové manuály a poučky ako osloviť masy ľudí a predať im čokoľvek v obrovských množstvách. Boli to práve títo zabijaci človečenstva, kto vyprázdnil naše centrá miest. Aj u nás, keď sa prejdete centrom, nestretnete nikoho. Len občas mamičku, ktorá tlačí kočík a čuduje sa, že mesto je prázdne. Veď keď ona sedela v podobnom kočíku, bolo to práve centrum mesta, kde sa ľudia stretávali. Obchodníci objednávali tovar pre ľudí s tvárou. Vedeli kto kedy pôjde okolo a čo si kúpi. Dnes to nie sú ľudia, len čísla a marketingové kampane.  A ľudia sú natlačení v obchodných centrách a relaxujú nakupovaním. Nemajú čas na iných ľudí, lebo sledujú v regáloch akcie a v televízii  reakcie na talentmániu. No dosť bolo filozofovania, musím rýchlo dokončiť manuál na marcovú kampaň a chcem to stihnúť pred Šeherezádou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?